Kronika zboru policajtského 00 časť, aneb Úvod

3. června 2010 v 20:54 | Socks Monster |  Kronika zboru policajtského
Neznámy hovor2
Kronika zboru policajtského, prvý prípad

  ...aneb, na svete nová poviedka. Nebojte sa, na Denník Madame Maxime som nezabudla.. alebo, bojte sa? Kronika zboru policajtského je moja detektívka ktorú som už niekoľkokrát spomenula, tak, astalavista, je to tu! Zakryte si oči, potom si ich doširoka otvorte - parararááám, je to tu Nová poviedka(nudaaa)..


Úvod

Detektív Ernest Gaserinský sedel vo svojej obľúbenej hospode, na svojom obľúbenom mieste pri hlave diviaka zaveseného na stenu. U Slepého Diviaka bola malá hospoda, dolné patro bolo zložené z jedného malého salónu, záchodkov a obrovskej priestrannej jedálne. Ten kto mal to (ne)šťastie a sedel pri vchode do miestnosti, pocítil pod nohami pálenie. Dolu bola totiž kuchyňa a sporák bol umiestnený taktiež pri vchode.
Jedáleň bola veľká a staromódna. Na jednej stene dlhý barový pult, naleštený lakom a osvetlený lampami na strope, so zeleným tienidlom. Za pultom muž s nagélovanými vlasmi o ktorom sa vedelo že zbiera servítky a soľničky, zamyslene tam iba sedel a každú objednávku robil spomalene a nudne, ako dlhý monotónny film o ničom.
Všade stály samé okrúhle malé stoly, nanajvyššie pre dvoch ľudí, pokryté červeným obrusom na ktorý bol starostlivo umiestnený obrovský jedálenský servis, až sa podním stôl takmer polámal a ľudia sa nenajedli bez toho aby niečo nezhodili. Služobníctvo už rozhodovalo či nevyvolia nejakého chytača príborov, šáliek, tanierikov, obrusiek, soľničiek, vázičiek, mašličiek alebo kvetov... každý stôl bol pečlivo načinčaný až to vyzeralo priam odpudzujúco - prezrádzalo to o ženskom pohlaví majiteľky - ale napriek tomu sem chodila fúra ľudí.
Každý kto tu bol aspoň raz musel zistiť jedno z "pravidiel" v hospode, a to bolo to že káva a zákusky sa mohli podávať len v tesnom salóne. Návštevníci sa sťažovali lebo museli prechádzať dlhou chodbou so slabým osvetlením a vždy museli narážať do nejakej skrinky, zhodiť vázu alebo vytiahnuť šnúru do elektrického vedenia a tým dosiahnuť ešte väčšej tmy. Salón bol malinkatý, stoly a stoličky boli na seba natlačené a do stredu miestnosti bola primiestnená obrovská sediaca súprava, sedačky, tabatierky, pohovky a všeličo od výmyslu sveta..
V miestnosti bolo dusno lebo sa tam zasekli okná a podľa služobníctva ich nikto nesmie otvoriť kvôli kliatbe. Mnoho ľudí už hádalo či je to skutočne kliatba alebo len služobníctvo také lenivé. To však nemenilo nič na tom že miestnosť bola tmavá a dusná a na teplote pridávali hrubé sametové závesy zelenej farby. Nikto sa neodhodlal závesy odtiahnuť, len sem-tam nejaký smelý návštevník pristúpil a dovolil aby tam preniklo aspoň trocha svetla. Napriek tomu že v salóne sa tiahol dlhý rad zákuskov a rôzne druhy kávy, bola to najmenej navštevovanejšia miestnosť.
Zatiaľ čo miestnosť ktorá priam prekypovala ľuďmi bolo kasíno. V skutočnosti to však kasíno nebolo, len ho tak volajú návtševníci kvôli jednomu biliárdu a niekoľkými balíčkami kariet na polici. Nikto tam nevetral kvôli čomu celá izba zapáchala tabákom, tapéty tam zožltli a pri bare presedeli celý deň opilci.
Ernest Gaserinský strávil svoju sobotu tak ako vždy - objednal si tohto týždňovú špecialitu, nejaké noviny a pokojne si posedel v jedálni. Keď si už zmyslel že jeho nemalé brucho je pripravené na zákusok, prešiel do salónu - úspešne zhodiac portrét - a strávil tam polhodinku v kruhu spolku šikovných rúk. Nejakou záhadou sa vždy dostane k stolu týchto starších dám kde chtene-nechtene, musí sráviť nejakú dobu než ho slečny Komlerová, Pisárková, Keselková a Molnárová pustia... oddýchnúc vybehne do kasína, stretajúc sa s biliárdovým súperom Temerským až si nakoniec unavene sadne k stolu s partičkou kariet a hraje s nimi celú noc s hŕbou ľudí. Aj tento večer Ernesta Gaserinského bol taký ako každý iný večer. V ničom nebol výnimočný, snáď len tým že Ernest mal plnú hlavu toho či si nenájde nejakú asistentku. Na jeho starom písacom stole sa nachádzala poriadna kopa papierov a neuškodilo by ich roztriediť. No Gaserinský už mal vo svojej povahe lenivosť. Čo mu pripomínalo aj dôvod rozvodu so svojou ženou pred mnohými rokmi a zosmutnel.
Neznámy hovor1
Zrazu sa dvere kasína pomaly otvorili a na vkus Ernesta Gaserinského to bolo až priveľmi pomaly a zpozornel. Už mnohokrát videl tento "štýl" otvárania dverí, ako zavŕzgali pánty na dverách, na podlahu vkročila dlhá noha až sa v kasíne objavila obrovská mohutná postava - presnejšie povedané, muž skrytý v baloniaku a čiernom klobúku, vytŕčal jedine jeho obrovitánsky nos čo Ernestovi bohato stačilo na to aby vedel kto ten dotyčný je. Mal v pláne vybehnúť von z hospody ale v prípade Volenského to nebol dobrý nápad. Jeho kolega, Leopold Volenský bol známy svojou prísnosťou a Ernest to už neraz zažil, s Volenským mal skúsenosti. Vždy sa mu vyhýbal na chodbe v policajnom sbore a bol rád že sa nemusia veľakrát stretnúť, aj keď majú obidvaja tú istú funkciu.
Keď k nemu kráčal Leopold Volenský, jeho žalúdok sa priam kŕčovito krúcal a cítil ako na jeho tvár si sadá grimasa za ktorú by závideli aj najväčší herci. No okamžite svoju grimasu alá videl som Volenského zadusil a nasadil si svoju kamennú masku ktorú obvykle používa pri chytení zločinca. Volenský k nemu kráčal a jeho nozdry na nose sa priam rapídne zúžili od samej prísnosti ktorá sa v dusnom kasíne dala priam krájať a rozdávať, pretože prísnosť ktorú nosil v srdci Volenský bola možno pre neho až priveľa.
Sadol si k stolu Gaserinského, látka baloniaku zašušťala a Ernest veľmi poznal stretnutie s Volenským, keď sa pozerali z očí do nozdier. Keby mal človek pri sebe mikroskop, mohol by si ho vytiahnuť a pozorne preštudovač chĺpky v nose Volenského, ak by to dovolil čo je asi tak pravdepodobné ako keby ste sa mali stať manželkou prezidentna planéty Mars.
Gaserinský pocítil ako sa na jeho čele perlí pot ale neodvážil sa vybrať zo svojho vrecka vreckovku, aj keď videl iba Volenského nozdry, na jeho chrbte naskakovala husia koža. Volenský si vybral z vrecka svojho baloniaka krabičku cigariet a malinkatý strieborný zapaľovač z erbom ich rodiny. Povrávalo sa že Volenský má svoje isté zdroje vďaka svojej rodine... každý sa čudoval prečo si zvolil prácu detektíva a jeho zapaľovač bol taký slávny ako on v policajnom sbore - teda naozaj veľmi slávny. Každý kto ho poznal musel vedieť že v pravom vrecu má zapaľovač ktorý si vždy vyberá ľavou rukou, zatiaľ čo pravou rukou si strčí medzi tenké pery cigaretu a po chvíli už spokojne fajčil. Tak to urobil aj teraz a odhalil svoju úzku tvár ktorá bola takmer celá zakrytá iba jeho nosom, pod ním tenké ústa a nad ním malé oči, prísne zúžené. Jeho lícne kosti vystupovali dopredu a do čela mu trčali šedo-hnedé vlasy, telo mal zakryté baloniakom a každý kto ho videl aspoň raz, musel vidieť aj jeho elegantný čierny klobúk.
Gaserinský sa upokojil a zvedavo pozeral na Volenského.
"Pekne ste ma vykopli, Gaserinský.." precedil medzi zuby ako filter na kávu.
"O čom to hovoríte?" Ernest sa vyrovnal no aj tak sa cítil so svojou drobnou postavou strašne malý vedľa mohutného obra.
"Ten prípad mal byť môj..." pokračoval Volenský, nasávajúc z cigarety. Ernest sa nezmohol slova, iba mu vyletelo jedno obočie na okraj čela.
"Nehrajte sa na prekvapeného, Gaserinský!" vybuchol Leopold a udrel na stôl, niekoľko neznámych sa na nich pozrelo. "Vy viete o čom hovorím!" vyhŕkol ale potom stíchol aby ho nepočuli ostatný, jeho šepot bol chladný a tvrdý ako najvyšší bod mrazu. "Dnes ráno našli vo svojom byte zavraždeného doktora Bemlarského... ja som tam bol prvý... patrí to do môjho teritória... celá bytovka.. vy ste tam ani neboli no predsa len vám ten prípad pridelili... no čo Gaserinský?! Čo mi ešte vyfúknete spod nosa?! Aké prípady?! Dali mi najavo že mám odísť, že ma nepotrebujú! Mňa! Leopolda Volenského! To ste prehnali, Ernest!"
"Prestaňte tu hysterčiť!" Gaserinský vyskočil na rovné nohy. "Nič o tom neviem Volenský!"
"Len sa tu hrajte na nevinného! Zabúdate na to že ja nie som nikto! Ja mám svoje zdroje! Rozdupem vás! Gaserinský!" hlas Leopolda Volenského znel vyhrážajúco a nebezpečne, Ernest vedel že teraz sa naozaj namočil až po krk do kaluže blata a nevie sa odtamtud vyhrabať. Ale ešte nikdy v živote nevidel Volenského tak rozzúreného iba vtedy keď mu zobrali prípad ktorý ani nezačal vyšetrovať! Ernest cítil ako sa mu nahrnie krv do tváre a postupne rudne. Leopold mal nervy ako z oceľe, čo ho takto vytočilo? Volenský vstal, pristúpil k nemu a s takmer fialovou tvárou zašepkal.
"Neskončili sme, od tejto chvíľe ma berte ako svojho nnepriateľa... rozdupem vás, zničím, nasadím do vás parazita ktorý vás bude zožierať vo vašom vnútri... tešte sa," rázne uhasil cigaretu a zmizol tak tajomne a nečakane ako sa aj ukázal. Ernest tam stál ako pribitý klincami na druhom patre hospody U Slepého Diviaka v kasíne. Čo to malo dočerta znamenať?!

SM
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lastovička Lastovička | Web | 4. června 2010 v 15:27 | Reagovat

VAcha panebožeee! Toľko chýýýb!
Neviem, či sa mi to vôbec oplatí vypisovať, ale bolo ich tam teda dosť. Či už štylistické, alebo gramatické, ale prečítaj si to ešte 5x a otom si to určite sama všimneš. Akoby si to ani nepísala ty, ale dej zaujímavý a dúfam, že v ďalšej časti už nebude toľko cýb. ;)

2 Socks Monster Socks Monster | Web | 4. června 2010 v 16:08 | Reagovat

Hej, to som písala dosť rozladene... ale opravovať to už nebudem, nech už každý vie o čom je reč... :-D To je môj zlozvyk, nikdy si to po sebe neprečítam, neviem prečo nie sú ostatné články takisto zamorené chybami od výmyslu sveta... :-) Ale čo, beriem to optimisticky.

3 Domísek Domísek | Web | 7. června 2010 v 17:50 | Reagovat

No a co, že je tam plno chyb, které já stejně nevidím ! ^^  ( Kdybych se začetla pořádně, tak možná, ale slovenština versus čeština .. ). Je to zajímavé, napínavé a pokračuuuuuj ^^

4 Socks Monster Socks Monster | Web | 7. června 2010 v 20:04 | Reagovat

[3]:No vďaka za povzbudenie.. vlastne už mám napísanú aj prvú kapitolu, lenže tú sem nedám kým nedopíšem druhú.. to je môj systém, lebo keby som všetko zverejnila po tom čo to napíšem, zase sa zaseknem a nebudem pokračovať.. to bola chyba Čokolády Minulosti(ktorú chcem mimochodom vzkriesiť, ale to keď dopíšem poslednú kapitolu tejto poviedky/knihy/čojaviem)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.