Pálivá chuť na jazyku

6. května 2010 v 22:06 | Socks Monster |  Tá jednodielová tvorba...
Neznámy hovor2
Pálivá chuť na jazyku

Ja viem, mala by som písať druhú kapitolu ČM, ale ja mám jednu nevýhodu čo sa týka písania. Keď pri písaní nejakého "velediela" vidím iný film, čítam nejakú knihu, tak ma napadajú nové príbehy a tak aby som neodbiehala od svojej knihy, upokujujem sa písaním jednodielových poviedok. Teraz tak trochu trénujem nalaďovať čitateľov do nejakej atfosméry, čo sa mi veľmi nedarí... ale zatiaľ neva...

Socks Monster, tá trieskajúca do klávesnice a počúvajúca Les Choristes...


  Havrano-čierne vlasy jej rozfúkal chladný vietor. Napriek tomu že do Bratislavy prišla jar, vietor sa ešte rád zahrával s ľuďmi a rozfúkával im účesy. A pri tom iba veselo pískal a šepkal, vysmieval sa im. Jediný tvor na zemi ktorý dokáže ovplivniť osud planéty a nevedia sa ubrániť proti obyčajnému vetríku alebo otravnej muche. Smial sa im, áno, smial. Rozrehotal sa, prefičil vedľa ucha čiernovlasej ženy a už utekal preč.
  Ona iba pokrútila hlavou. Tmavomodrými očami sa pozrela za seba, v jej očiach sa skrývalo hlboké, tajomné more, nikto nevedel čo sa skrýva za jej čelom. Pokrútila hlavou, tenké pery vykrivila do letmého úsmevu a tenkými nohami energicky išla dopredu, čeliac ohavnému a silnému vetru. Jej tenké kostnaté telo vyzeralo ako keby ju mal aj ten najslabší vánok odfúknuť, no pevne sa zababušila do obrovského čierneho kabátu, pod jeho váhou sa jej podlamovali ramená. Ale išla ďalej, nechajúc aby jej vlasy trčali na všetky strany, dlhý nos mala červený, ako aj končeky jej kostnatých prstov. Bola Nikto, tá istá ako všetci okolo nej. Obyčajný človek, človek ktorého len jednoducho pomenovali - Nikto. Nikto prešla vedľa obchodného domu My Bratislava, až sa zastavila pri semafore. Pomyslela si že na druhej strane na ňu čaká kaviareň a predstava ako si odpíja zo šálky teplú, zamatovú kávu bez cukru ju potešila. Červené svetlo prebliklo na zelenú. Ľudia sa spustili na dialnicu, išli rýchlo, takmer bežali. Nikto prebehla na druhú stranu, z posledných síl zdolila krutý vietor a tenučkými rukami otvorila dvere kaviarne. Konečne si mohla rozopnúť ťažký kabát, privítal ju známy ruch a známa vôňa, ktorá jej pripomínala príjemné spomienky z domova. Kabát dala na operadlo stoličky, dávajúc pozor na to aby peňaženku mala na dosah ruky.
"Čo si žiadate?" svalnatá čašníčka pripomínajúca roztrasený puding k nej pristúpila, vo veľkej širokej dlani držala notes, vysoké mohutné telo natlačené do čiernej uniformy. Nikto preliatla pohľadom po jedálnom lístku. Ani si neuvedomovala ako diktuje čašníčke kávu bez cukru a zahľadela sa na poškriabanú desku stola. Niekto si prisadol k jej stolu, prinášajúc so sebou odporný puch alkoholu, hnisu, plesiny a  - čo ju naozaj prekvapilo - zeminy. Pozrela hore a oči sa jej rozšírili do veľkosti tenisových loptičiek. Nikdy nezabudne na chvíľu keď uvidela tú pretiahnutú, bledú a takmer zmučenú tvár, chudého muža v každom zmisle slova. Iba kosť a koža, na vyziabnutej postave pomačkané tweedové sako hnedej farby, hnedé oči vpadnuté hlboko do tváre. Lícne kosti mu vytŕčali von, do hnedých vlasov mal spletené šediny. Nikto sa prekvapene pozrela na jeho nehty - špinavé, po nimi samé blato a zemina. Z celej tejto absurdnej postavy žiaril chlad, oči mal ako keby plné havranov, smútku a absolútneho zúfalstva. Neprehovoril, aj Nikto naďalej mlčala. Mohutná hora svalnatej čašníčky prišla, nesúc horúcu kávu. Žene prišlo divné že sa muža na nič nepýtala... ale... prečo? Kto to je? Má vôbec peniaze na obyčajnú kávu? Čo má s pleťou? Ako keby mal na nej hnis... neskutočne sa podobal na mŕtvolu. Snáď sa nerozkladá... za živa? Vybral z vrecka ceruzku, rozkúsanú s iba hrubo narezaným hrotom. Niečo načmáral na desku stola a odniekaľ si vybral fľašku - s vínom samozrejme. A potom iba pil... a pil a pil a pil. Nikto nebola veľmi prekvapená, veď jeho puch všetko prezrádzal, len sa čudovala prečo mu dovoľujú piť tu, v kaviarni... Ďalšia zúfalá bytosť, úbohá kôpka nešťastia ktorá trávi noci niekde v parkoch alebo na Hlavnej stanici. Alkohol mu vyžral všetko čo mal vo vnútri chudého tela, ovládol mu mozog a teraz je z neho iba toto... Nikto ho ľutovala, no však len čo sa pozrela po svoju šálku horkastej kávy, muž v tom okamžiku zmizol. Pozrela sa hore - a stolička bola prázdna, dokonca bola aj pečlivo zasunutá pod stôl. Ale kresba na deske stola ostala. Nikto sa zdvihla, zaplaťujúc účet a pozrela sa na desku. Okamžite spoznala mapu. Prezrela si čmáranicu bližšie a všimla si označenú Hlavnú stanicu. Dala čašníčke díško(spropitné) a vybehla von. Prekvapene si všimla že má vo vrecku lístok - na električku. Nikto sa čudovala ale všimla si že na zastávku prichádza trinásťka - odvážajúca cestujúcich na Hlavnú stanicu. Podozrivo stiahla obočie do jednej tmavej čiary, no nastúpila, strčiac lístok do označovača. Sadla si na tvrdú sedačku, nervózne bubnujúc prstami o koleno. Poštová... Obchodná... Nikto si ani nevšímala zastávky, až si nakoniec uvedomila že sú pri Žilinskej. Čoskoro budú na Hlavnej stanici. Keď tam električka dorazila, vyhupla sa von z dverí. Čoskoro ho uvidela. Hnedé tweedové sako, vyziabnutá postava, oči bez lesku života... pleť mierne shnitá, ruka mu visela dolu po okraji lavičky, ležal na nej. V druhej ruke mal rozbitú fľašu z ktoej vytekalo červené víno... Nikto prišla bližšie a vystrašene vykríkla. To nebolo víno... ale krv.
  Neznámy muž si podrezal žili na rukách, pod lavičku vytekala temná rudá tekutina. Nie, už niet žiadnej záchrany. Nikto padla na kolená. Samovražda... najblbšie riešenie problémov, označuje slabosť... stálo to zato zabiť sa? To je náš život taký bezcenný, taký zbytočný? Nemá ani cenu žiť, užívať si toho že žijeme a môžeme žiť? Len tak si od seba odhodiť túto možnosť.. Nikto si utrela slzy. Tá úbohosť... kde je dnes ten svet? ľudia sa zabíjajú od zúfalstva... kvôli peniazom.
  Slzy ďalej tiekli po jej bledej tvári. Vytiahla trasúcimi sa prstami mobil.
"Haló? Polícia?..."
  Rozmýšľala ako sa dostal ten muž do kaviarne keď bol mŕtvy... podľa rozkladajúcej sa pleti a zrazenej krvi Nikto posúdila že už tam leží dosť dlhú dobu... to si ho nikto nevšimol? Kto ten muž bol? Duch, človek, mŕtvola...?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zelená kachna se svítícím broukem na hlavě Zelená kachna se svítícím broukem na hlavě | Web | 6. května 2010 v 22:37 | Reagovat

To je krásný a tak smutný. Myslím, že máš talent.
S tím nedopisováním a rozepisováním příběhů to kachna taky zná, klidně by napsala deset nových románů za den :D

2 atyiya atyiya | Web | 6. května 2010 v 23:21 | Reagovat

Pěkný, člověka to nutí k zamyšlení...

3 Socks Monster(kedysi Ayela) Socks Monster(kedysi Ayela) | Web | 7. května 2010 v 12:24 | Reagovat

[1]:[2]: Ou, vďaka. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.