III. kapitola Čokoláda Minulosti

16. května 2010 v 13:28 | Socks Monster |  Čokoláda minulosti
Čokoláda minulosti - fotka
Tralalá - tak tu je jedna ďalšia nečitateľná kapitola!

  Aaach, nikdy som nebola tak pyšná na nejaký oficiálny obrázok svojej poviedky. Jedno ráno som mala strašnú chuť na čokoládu a počula som v reklame o novej mliečnej čokoláde Orion. Takže som si vytiahla z peňaženky jedno euro a rýchlo behala do obchodu. No, a povedala som si - keď už mám čokoládu tak spravím fotku k poviedke, no nie? Narýchlo som si uvarila kakao, naliala ho do jednoho z mojich hrnčekov a spustilo sa fotenie. Fotila som to vedľa počítača, ale našťastie som našla nejaký uhol odkiaľ nikto nemohol vidieť monitor ktorý bol zapnutý na stránk blog.cz. :-) No, potom som to hodila do maminho počítača - lebo jedine tam je program na upravovaniu fotiek - a tam som ten obrázok pekne "vytupírovala(nové slovo)". Pretože keď som to fotila tak to vyzeralo úplne ohavne, takže som spokojená s tým že som s príšery urobila krásku. No ale k ČM. Neusnite mi pred monitormi a ani neviem ako to bude dlhé - lebo práve tu pri počítači si lámem hlavu, krk a prsty na klávesnici čo sem pre Diove nohy napíšem! Keby sa vám to nepáčilo, radšej sa pokochajte obrázkom... :-D


3. kapitola

  Vstala som na to že mi niečo bodá do ruky. Boli to fotografie, rozsypané po gauči. Prekvapene som sa zdvihla. Bola som tu už týždeň, vo veľkom, pustom dome. Vonku už husto snežilo, sneh pokryl hrubou dekou celé ulice, takmer som nevidela svoje auto v tej snehovej búrke. V rohu obývačky svietila lampa, na stole stál nedopitý pohár červeného vína. Ja som zababušená do deky ležala - teraz sedela - na gauči a hľadela okolo seba. Na podlahe samé albumy, fotky... iba som sa čudovala. Celý jeden týždeň som nerobila nič iné iba pozerala fotky. Postavila som sa na nohy. Tak fajn, je načase ísť do práce. Na digitálnych hodinách zelenými číslami blikalo 07:45. Povedala som šéfovi že od teraz budem chodiť do práce od 08:30 a pracovať tam do siedmej. Aspoň budem mať čo robiť a nie iba zízať do prázdna...
  Zaparkovala som pred vydavateľstvom a vystúpila. Zamkla som dvierka a rýchlo vbehla hore po schodoch do svojej pracovne. Aspoň tu ju ešte mám, nie ako v redakcii. Ešte stále si jasno pamätám na to ako ma vykopli a na mojej tvári naskočili vrásky keď som si vspomenula. Hlavne keď som sa cez svoj notebook chcela napojiť na počítač svojej bývalej kancelárii, ale nový šéfredaktor zmenil heslo. Potom ako som sa snažila zavolať asistentke a bývalým kolegom, no mohla som sa vyspovedať akurát veľkej hŕbe záznamníkov.
  Vstúpila som do svojej pracovne a zamkla za sebou. Zavesila som tašku na vešiak a sadla si k počítaču ktorý majestátne stál na vyleštenej pracovnej doske zo svetlého dreva. Tenký monitor jemne odrážal svetlo lampy na stole a klávesnica sa priam leskla, nebol na nej ani jeden otlačok prsta. Spokojene som sa usmiala a oprela sa o operadlo stoličky. Stlačila som kostnatým prstom gombík na počítači a na monitore sa objavilo logo programu Windows.
  "Dobrý deň slečna, prosím zadajte heslo," ozval sa robotický ženský hlas z reproduktorov. Síce ma to stálo majland aby som si zaplatila tento program, stálo to za to. Prsty mi priam lietali po klávesnici keď som si zapisovala heslo a skončilo sa to silným stlačením klávesu Enter. Obrazovka začala žiariť modrým svetlom až sa neobjavila tradičná čierna plocha s ikonami. Nečakala som žiadne dôležité maily, a chcela som sa pustiť do mazania zbytočných složiek. Počas tejto práce sa mi ich nahromadilo veľa. Zapla som program Stop4000. Stačilo zapísať čo hľadám a Stop4000 to našiel. A tak som sa mohla rozhodnúť či to zmažem alebo ponechám.
  Takmer som dostala infarkt keď mi do očí udrela krikľavá tabuľka.
  "Máte složku starú dvadsaťštyri rokov. Smazať, pozrieť si alebo ponechať?" povedal znudený robotický hlas. Už-už som klikla na možnosť Smazať ale zarazila som sa. Čo keď to je niečo dôležité?
  Podoprela som si hlavu rukami a hľadela na krikľavú tabuľku ktorá žiarila všetkými možnými ohavními farbami. Priam som cítila ako sa farby odrážajú v mojich očiach. Zahľadela som sa na možnosti a moje jedno obočie a vytvarovalo do jednej hustej čiary. Čo som písala ako trinásť ročná? Pre Diove nohy, mám tridsaťsedem, ako si to mám pamätať?! No čo, pozrime sa!
  Prudko som schmatla myš a zamierila na možnosť Pozrieť si a klikla. Na ploche mi vyskočila tabuľka a keď som sa lepšie prizrela, musela som sa usmiať...

Tak fajn, nejak rýchlo som to zakončila, pripúšťam... no chcela som sa len vás, ako čitateľov, spýtať:

Čo myslíte, čo to bude?

1. Texty z môjho blogu
2. Starý, nedopísaný román, báseň, poviedka...
3. Zápisy z môjho denníka
4. Niečo iné...

No fajn, tipnutie nechám na vás. Ja idem čítať zápisy z denníka Severusa Snapea... :-)))
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Žofia Žofia | E-mail | Web | 21. května 2010 v 17:00 | Reagovat

Čo to bolo?

2 Socks Monster(kedysi Ayela) Socks Monster(kedysi Ayela) | 21. května 2010 v 18:34 | Reagovat

To nech ostane záhadou... :-))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.