II. kapitola ČM - I. časť

5. května 2010 v 22:12 | Socks Monster |  Čokoláda minulosti
Dark House
II. kapitola Čokoláda Minulosti - I. časť

  Rozhodla som sa túto kapitolu rozdeliť na dve časti - lebo sa mi zdá že by vás odradila celková dĺžka, keby sem pridala celú kapitolu. Druhá kapitola ešte nie je dokončená, ale myslím že prvú časť už môžem pridať. A asi je už načase aby som tento víkend nafotila oficiálny obrázok poviedky, nemyslíte? :-)
  Názory, pochvaly alebo sklamanie píšte do komentárov. Ak chcete ostať v anonymite jednoducho hlasujte s hviezdičkamy alebo pošlite správu autorovi(pozri menu).  Tak, dajte sa do čítania, už tu nebudem zdržovať, iba dúfať že to nie je až také neslané nemastné... Socks Monster, tá tvorivá príšerka ktorá práve ukazuje svoju tvorbu na vašich obrazovkách.


2. kapitola


Otvorila som trasúcimi rukami dvere a vzdychla som si. Tá istá chodba. Dotiahla som batožinu dovnútra, ako aj veľkú klietku. Dve mačky tam pokojne spali, ani si nevšimli ako som ich vyniesla hore na druhé poschodie domu. Ešte som sa dotrepala dolu pre batožinu.
"Keď som cestovala ako malá, túto prácu som vždy nechala na bratov," povedala som inteligentne sa zdajúcej kľučke na dverách. Už dlhé roky som sa toľko nevenovala cvičeniu a moje tenké ruky viditeľne oslabli, už som batožinu nevládala dlšie držať v ruke. Bum! Batožina mi vypadla z ruky. Obrátila som oči v stĺp. Trvalo mi aspoň hodinu kým som všetko na schodoch poskladala a vytrepala sa hore. Pfú! Byt bol prázdny, veľký a priestranný. Mama teda vedela ako ho pekne zariadiť. Batožinu som položila do svojej starej izby. Všetko tam bolo tak ako som to tam zanechala. Okrem obrovského písacieho stola, ten som si tak obľúbila že som neodolala a zobrala si ho do domu. Asi budem musieť niekomu zavolať aby mi ho sem zaniesli, tri roky bez neho by som asi neprežila.
Zašla som do obývačky a uťahane som si sadla na obrovitánsku pohovku ktorá patrila do nemalej sedaciej súpravy. Na stenách sa ťahal dlhý rad knižných políc, každá jedna jediná polica bola preplnená knihami, nikde nebolo žiadne prázdne miesto. Dala som si dole topánky a iba v ponožkách som pokračovala v prehliadke bytu. Kuchyňa bola tak isto malá, ako aj kúpeľňa bola perfektne čistá. Sadla som si a zapla obrovský LCD televízor. Nikde nič. Zamračila som sa. 259 kanálov a z toho ani jeden nie je na pozeranie. Na dvore bola stará drevená pergola, lipa už nemala na konároch ani jeden jediný list. Stará búda bola priam skrytá za ihličnatými stromami, obrovská stena celá pokrytá brečtanom, ktorý už takmer vyschol od štipľavej zimy.
Vyskočila som ako keby do mňa strčili tisíc elektrických šokov. Zima! Veď čoskoro tu budú Vianoce. Spomenula som si na náš vianočný stromček a rýchlo som vybehla po schodoch, smerom k povale. Po časoch z toho rodičia urobili priestranný ateliér, aby sestra mala kde malovať. Potom jednu časť rozdelily na viacero miestností, väčšinou to boli pracovne a odpočívacie miestnosti. No vedela som že jedna takáto miestnosť je ešte stále používaná ako sklad. Odtiahla som ťažké dvere z oceľi a predo mnou zívala obrovská temnota. Šmátrala som v tme po vypínači a keď som pod kostnatými prstami zacítila hladkú slonovinu, zapla som každú lampu. Celý ateliér sa mi ukázal vo svojej nádhere. Ostali tu ešte stojany, malá komoda so štetcami a farbami. Na jednej časti sa tiahla dlhá stena, v ktorej boli tri dvere. Opatrne som prešla k jedným z nich a pomaly ich otvorila. Nechtene som sa pousmiala. Otcova pracovňa. Sadla som si za jeho písaci stol. Bolo to tam ako z iného sveta, police na stenách boli krivé, vyzeralo to ako keby sa knihy mali v každej chvíli zrútiť. Zo stropu visela iba jedna jediná žiarovka, iba slabo osvetlovala malú izbu. Ešte som si tam posedela, no s pevným rozhodnutím som prešla k dverám kde bol sklad. Chcela som nájsť náš vianočný stromček.
Otvorila som tretie dvere. Tretia miestnosť bola rozdelená na dve časti a okamžite som uvidela štvrté dvere. Otvorila som ich a vstúpila. V sklade bolo všeličo, len bolo treba vedieť kde hľadať. Lebo ste v tej chvíli nemohli vidieť nič iné iba - krabice. Otvorila som prvú krabicu ktorá mi padla pod ruku. Knihy. Tak dobre, otvorila som druhú. Zase knihy. Otvárala som ďalšie a ďalšie. Všade samé knihy, papiere, spisy... až nakoniec v jednej krabice som ho našla. Nebol veľký, práve naopak. Náš vianočný stromček bol až desivo malý. Ako som sa pozerala na toho trpaslíka a vytiahla ho celého zaprášeného z krabice, v hlave sa mi oživili spomienky...


"Dobre že si prišla!" privítala som sestru Júliu. Čoskoro sme sedeli v obývačke na sedacej súprave a prezerali fotografie v albumoch, v jednej ruke fotky, v druhej pohár vína ktoré som našla.
"Preboha! Pamätáš si?" ukázala mi sestra jednu fotografiu. Celá veľká rodina na jednej jedinej fotografii. Že si nepamätám? Pravdaže áno! Vzala som si obrázok do rúk. Ja ako úplne malé dievčatko, sediace na dedových nohách. Zvedavo som nakukovala dopredu, ruky som si položila na kolená.
"No, keď sme boli deti... nemuseli sme sa o nič starať, však?" usmiala som sa. Doniesla som vianočný stromček dole do obývačky. Teraz stál na komode a ja som si zavspomínala. Pozrela som sa ešte raz na fotografiu a usmiala som sa...


 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 atyiya atyiya | Web | 5. května 2010 v 23:04 | Reagovat

Pěkný, ale mě nebaví čekat na další díl, měla by sis pospíšit :o)

2 Lastovička Lastovička | Web | 6. května 2010 v 18:58 | Reagovat

5 hviezdičiek, baví ma čítať si to. Je to také pokojné a... bezstarostné? No, tak nejak. A som rada, že to bolo kratšie, lebo mám mááálo času! :D

3 Socks Monster(kedysi Ayela) Socks Monster(kedysi Ayela) | Web | 6. května 2010 v 19:24 | Reagovat

Och, som rada že hovoríš/píšeš že je to pokojné a bezstarostné... to bol totiž môj cieľ... príbeh iba o obyčajnom živote, no kde aj malé všedné veci sú nevšedné. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.