Droga...

26. května 2010 v 20:38 | Socks Monster |  "Niekoľkokapitolky"
Neznámy hovor2
Smiech, zábava... koniec.

Takzv. "Trojkapitolka"... Smiech, zábava... koniec. Túto poviedku venujem jednej téme, a to droge. Asi to mám z toho dažďa že píšem o depresii... ale čo, aj tak som rada že prší, dážď je najlepší. Práve prestalo pršať a zo zeme sa zdvíha para zmiešaná s úžasnou vôňou zeminy, blata a mokrých rastlín. Klasa, a oblaky sú nádherné. Jedna skupina je trochu oranžovejšia, takže nazajtra asi môžeme čakať silný vietor... hmmm, no isté to nie je, aj keď nejaký prudký vetrík by neuškodil... no fajn, mlčím, mlčím a mlčím...
(pokúsi sa niekto bez môjho dovolenia kopírovať, môže sa pripravovať na stretnutia u súdu pre porušenie za autorské práva... a ja to myslím vážne)


Smiech

  Myslela som si že to bude paráda. Fajn vec, aj tak som v poslednej dobe upadala na dno, depresie, stres, hádky... musela som sa nejak zdvihnúť a aspoň sa usmiať. Pochopte ma. Som slaboch, červ v bahne niekde hlboko zahrabaný v zemi. Vyziablou rukou siahám po zásuvke, hrabem sa v nej, ale jediné čo vidím sú iba samé vreckovky, niektoré zašpinené od krvi. Nie, nikde som to nenašla. Celá som sa triasla, až sa mi nechtene pootvorili pery a všetko som vyzvracala na podlahu. Bolo mi hrozne, točila sa mi hlava a vedela som že to čoskoro príde zase. Vstala som a vybehla som malej vedľajšiej miestnosti. Nadklonila som sa nad záchod a zvracala som. Cítila som sa odporne. Tak takýto je ten pocit... toto je to čo sa po celý čas skrývalo sa maskou, v bielom saténovom odeve, s perami roztiahnuté do úsmevu a so svonivím smiechom... smiech. V poslednej dobe už ani neviem čo to je.
  Z rohu som vytiahla už aj tak špinavú handru, mop a kýbeľ, dôkladne som umyla "veledielo" na podlahe mojej izby. V druhej bolo ticho, priam desivé ticho... a ja som asi jediná ktorá vie z akého dôvodu tam aj ticho je.
  Takto sa chcem priznať. Priznať sa ku všetkému čo som urobila. Brzo to skončí, cítim to. V spodnej zásuvke som ešte našla trochu toho. Aká irónia, zničilo ma to, zožralo ma to zvnútra a aj ďalej mi roztrhalo dušu. Je to môj nepriateľ, a kedysi priateľ... po celý ten čas ma zozadu nenápadne bodalo do chrbta a až teraz som pocítila tú ostrú bolesť, tú kyselú chuť skutočnosti. Zavrela som oči pred každým upozornením, kašlala som na ostatných známych keď ku mne naťahovali pomocnú ruku. Som červ... hnusný, odporný červ, zvíjajúci sa vo vode čistej pravdy...
  Vstupovala som cez prah strednej školy. Prvý rok fajn, nový kamoši a priatelia... prvá láska. Aspoň som si to myslela. Keď sa mi zveril v druhej triede - on a jeho "priatelia" už niekoľko mesiacov kupovali drogy od iných a potom ich predávali za vyššiu cenu. Nepáčilo sa mi to, hnusilo sa mi to. No naďalej som s ním zostala. Nikdy viacej sme sa o tom nerozprávali, vždy keď sa na to snažil naviesť reč, odmietala som. Žila som si ďalej, niekedy ma napadlo či robím správne, či ho nemám nahlásiť. Ale bola som k nemu ako prilepená - zamilovaná nie. Závislá.
  A potom sa začal tretí ročník. Povedal mi že ma zvezie na párty k svojmu priateľovi. Súhlasila som, trochu namrzene sa pripravila, vyberala zo skrine moje červené šaty a na bledý krk si zapla náhrdelník zo striebra. Nasilu som sa usmiala a nechala sa voziť jeho autom do domu jeho priateľa. Musela som hrať že sa radujem. Ale on to vycítil. Než sme vystúpili, pevne mi zvieral ramená a povedal, že keď sa nebudeme baviť stane sa niečo čo by som rozhodne nechcela zažiť. Odtrhla som sa od neho a požadovala od neho aby ma odniesol domov. Ale to ma už vytiahol z auta, smerom k vchodu vysvetlujúc že jeho známy chce byť v kruhu ako aj svojich priateľov tak aj priateľov jeho priateľov. Vtedy sa mi celý svet zhnusil.
  Naschvál som vstupovala do módneho salónu s namrzenou tvárou. Bola tam najhoršia spodina - žiaci s najhoršími známkami, prostitútky, lupiči... fajčili si tam a neušlo mi to že si "nenápadne" nieč podávajú zabelené do alobalu. S vyčítavým pohľadom som sa zabodla do môjho "priateľa". On sa iba odvrátil a ja som pristúpila k stolu s jedlom. Samé rozmrazené jedlá, a väčšinu plochy stola aj tak pokrývali fľaše s alkoholom. Žiadalo sa mi plakať. Je to hnus.
  Zozadu ku mne pristúpila jedna z tých "dievok" a prekvapene som zistila že to je študentka z našej školy.
  -Ale, ale, malá Komlerová... nemyslela by som si o tebe že patríš k nám.
Ale ja o tebe áno... pomyslela som si a chladne odpovedala:
  -Nepatrím. Neprišla som sem dobrovoľne, ale dotiahol ma sem priateľ...
  -Gaserinský? Preboha, ani sa nepýtaj čo som s ním porobila.... - rehotala sa ona a strčila si medzi silne nalíčené pery cigaretu. Takže on ma ešte k tomu podvádza. Prudko som sa otočila k nemu... ako som sa len mohla do neho zamilovať? Vyziabla tvár, slabošský výraz, vydesené oči... ohromne veľké zuby, široké pery a svetlé oči... slaboch. Závislák. Debil. Pristúpila som k nemu a vylepila mu jednu. Urobila som tam scénu, kričala že sa s ním rozídem, že ho nezášam, že je podliak, hnusák, červ... Potom som zacítila ako ma niekto hrubo chytí za lakte a ťahá preč. Bránila som sa, revala a kopala, udierala... dokonca som sa aj pokúšala zahrýzť sa môjmu únoscovi do ruky ale on bol ako z oceli. Strčili ma do chladnej miestnosti kde mi bola zima, triasla som sa od plaču a strachu. Čo so mnou urobia?
  Zaspala som no zobudila som sa na to že do môjho nosa udrela nechutná vôňa. Jediné čo som stihla zaregistrovať bola iba striekačka, zablisnutie sa kovu vo svetle a potom iba ostré vpichnutie do ruky. Revala som z plného hrdla, udierala toho hrozného chlapa ale potom som sa zarazila. Ruky mi zoslabli, a ja som sa zarehotala. Usmievala som sa, smiala sa. Svet sa okolo mňa zrazu premenil na žiarivý, úžasný, oslňujúci... proste nádhera. Vykračovala som von cez tú miestnosť do salónu a len som toho podliaka objala - dokonca aj pobozkala. Dnes sa mi to hnusí, ale vedela som že to bola tá rozhodujúca chvíľa... tak sa to všetko spustilo.
  Ani neviem čo to do mňa vpichli. Ale páčilo sa mi to. Zase som sa na neho nalepila. Nebola to láska. Bola to čistá závislosť, on bola moja jediná cesta k drogám. Platila som z vreckového, utratila aj svoje úspory. Vždy keď mi niečo predal, iba naradostene ma pobozkal. Slaboch.
  Cesta po ktorej som šla a ktorú nazívali Drogy bola nádherná. Všetko bolo pestrofarebné, zelené, živé... utopila som sa v drogovom svete.
  A potom prišiel problém s názvom rodičia... -

  A zase to na mňa prišlo. Bežím na záchod a vyzvracem sa. Je to hrôza, rukami sa chytím umývadla a pozriem sa na seba do zrkadla. Odvrátim tvár, chytím vázu a šmarím ju do pravdy. Chcem od nej utiecť, postaviť sa k nej chrbtom a plakať. Schúlila som sa na podlahe a plakala, horúce slzy mi stiekli po tvári. Bolo mi hrozne, nechutne. Drogový svet je príšerný. Potrebovala som niekoho kto by ma objal a povedal by mi že všetko bude raz zase dobré. Pretackala som sa do izby a uvidela papier na stole, vedla neho ceruzku ktorá bola vystrúhaná nožom lebo som nemala strúhatká. Ani na ne nemám peniaze. Sadla som si na stoličku a len tupo zízala na papier...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.