1. kapitola - Čokoláda minulosti

3. května 2010 v 18:48 | Socks Monster |  Čokoláda minulosti
Sám na húpačke
No, aby som k tomu niečo povedala... ehm, teda napísala... nerobte si nádeje že to je dobré. Také nesdlané, nemastné. Len nebudte sklamaný!

1. kapitola

A zase som bola tam, po niekoľkých rokoch zase, ak nerátame Vianoce a narodeniny rodičov. Zase som tam stála pred dverami nášho domu ktorý sa majestátne týčil k oblohe. Pripadal mi pustý a opustený, vedela som že tam nikto vo vnútri nie je. Na dverách obchodu visel obrovský zámok, farba na nápise Lacinka vybledla. Ten dom bol taký opustený...
Nikdy nezabudnem na tú chvíľu ako som stála pred vstupnými dverami, na sebe obyčajný zelený pulóver anohy natesnané do obyčajných modrých nohavíc. Vruke batožinu a pohľad zamierený priamo na dom. Vo vrecku dlhého kabátu som mala zväzok kľúčov, stačilo si len jeden vybrať a mohla som vstúpiť. Ale bála som sa. Bála som sa toho že tam vstúpim a strávim tam tri roky svojho života. Zatočila sa mi hlava a rýchlo som si musela sadnúť aby som nespadla. Spomienky...
Kto vlastne som? To vám hneď poviem. Anna Lehelová, šéfredaktorka novín Pravda, pracovníčka vo vydavateľstve Mladé letá. 37 ročná žena, ktorá už čoskoro bude čeliť starobe a nemá ani manžela, ani dieťa. Za životného partnera si zvolila knihy a prácu, má slušný plat a dvojposchodový dom so záhradou. Takmer všetko čo si len mohla priať.
Často sa ma pýtali či mi nevadí samota. A mne nevadila, ani nevadí. Občas však na mňa zakričí, s otvorenými ústami, vyzerajúc ako veľká čierna diera a vtedy naozaj pocítim ten pre mňa stále zvláštny pocit. Samota... Aj táto chvíľa je taká, sedím na svojej veľkej batožine, štíhle telo zababušené do veľkého čierneho kabátu, s pohľadom upretým do zeme. Trvalo mi dlho než som sa rozhodla že sem prídem. Ako sa to vlastne stalo? Krátke hnedé vlasy strčím za ucho, hlavu položím do dlaní a spomeniem si...


Pred týždňom, ráno 06:45


Zobudím sa - ako vždy - na pípanie môjho otravného budíka, nahádžem na seba čierny kostým a idem do vydavateľstva, aby som tam strávila päť únavných hodín práce. Sedím v pracovni, v plastovom pohári je do polovice dopitá káva. Na počítači vybavujem e-mailové správy, na písacom stole mi leží niekoľko sto stránok nevydanej knihy ktorú si mám prečítať. Zatiaľ čo na svoju vlastnú knihu nemám čas.
Zvoní mi telefón na písacom stole. Neberiem to lebo vybavujem správy. Niekto mi nechá odkaz, ja dopíšem mail a zapínam záznamník.
"Lehelová, neviem či ste ešte tam, viem že za štvrť hodiny už musíte ísť do redakcie ale chcem aby ste sa zastavili v mojej pracovni," zaznel hlboký hlas šéfa. Vypínam počítač, strčím nevydanú knihu do tašky a dopijem kávu. So sprievodom klopkania topánok prejdem z mojej pracovne do šéfovej kancelárie. Je to obrovská miestnosť, vzdialenosť od dverí k písaciemu stolu je neskutočne veľká, stačí na jednu krátku a príjemnú prechádzku. Za písacím stolom sedí môj šéf, vysoký muž stredných rokov so širokými ramenami, vo vlasoch už mal šedinu. Na jednej stene pracovne je jedno obrovské okno ktoré presvetľuje celú miestnosť, na drevenej podlahe je tlstý zelený koberec.
"Lehelová, viem že to nie naliehavé čo od vás budem žiadať, ale nikto iný nemá čas ani chuť," začal šéf, ako keby ja som na jeho nápady čas mala. "O niekoľko týždňov tu budú Vianoce a naše vydavateľstvo každý rok usporiada večierok. Len som chcel aby ste ho usporiadali vy, miesto kde sa bude odohrávať nechávam na vás..."
"Ľutujem pane," skočila som mu do reči a on spýtavo zdvihol jedno obočie. "Na Vianoce už som zadaná, na každoročný večierok mojich rodičov. A k tomu mám plno práce v redakcii kde takisto majú oslavu, a na troch alebo dvoch miestach naraz nedokážem byť ani ja."
Šéf iba sklamane sklonil hlavu a povedal: "Chápem, nič viac som nechcel. Môžete ísť.
Zvrtla som sa na podpätku a odišla dlhou cestou, možno že iný by ho ľutovali ale vedela som že šéf vždy zahrá nejakú scénku. A tento deň som toho mala naozaj až po krk.
Bola som strašne unavená, rozmýšľala som nad tým či nezavolám do redakcie na pár dní voľna. No ale predstava že na mňa čaká v dome iba pusto a mňaukanie dvoch mačiek ma donútila k tomu aby som nasadla do svojho auta. Od tej doby čo som dosiahla dvadsiate narodeniny som bola strašne ekologická. Síce do dnešných dní mi to až tak nevydržalo, aspoň auto som mala na elektrinu. Zapla som motor a auto sa rozbehlo, Redakcia bola iba niekoľko blokov odtiaľto ale mne to pripadalo ako keby to trvalo celú večnosť.
V budove ma privítala známa vôňa kávy a praskajúcej slaniny, ktorá sa na mňa valila von z jedálne. Zašla som tam, kúpila pitie, slaninový sendvič a už som nastupovala do výťahu. Na moje nemalé prekvapenie ma v mojej pracovni privítal riaditeľ, sediaci v mojom vlastnom kresle. Tento bol naopak malý a tučný, jeho prasacie očká boli ďaleko od seba a kvôli operácii hlasiviek mal piskľavý hlas. Ani kravata nezakryla škaredú jazvu.
"Dobrý deň, Anna," už som si zvykla že ma oslovuje krstným menom. "Máte fotografie na záhlavie?"
Trochu som zaváhala. "Nie pane, moja asistentka mi ich ešte nepredala. Zdá sa že fotograf si zase vzal dovolenku."
"Hmmm," veľmi dobre som vedela že riaditeľovo "Hm" neveští nič dobrého. Malou rukou si prešiel po fúzoch. "Anna, ale ja som ich žiadal z vašej tvorby."
"Viem," dpovedala som mu, naznačujúc že kreslo v ktorom sedí je moje a že nemá právo tam sedieť. On si to všimol, no v žiadnom prípade nevstal. "Anna, takto to nejde," ozval sa.
"Prosím?" vystrúhala som naňho grimasu a zdvihla som spýtavo jedno obočie.
"Ste dobrá šéfredaktorka, máte všetko zorganizované a motivujete pracovníkov. Takmer všetko dávate načas," zabodol sa do mňa pohľadom. "Lenže neplníte moje žiadosti a rozkazy tak ako to hovorím. Ako napríklad teraz, fotografie," rozhodil krátke bacuľaté ruky a vzdychol si. "A preto vás musím vylúčiť z práce, o žiadosť na vaše miesto požiadal jeden veľmi sympatický mladík, asi o niečo starší ako vy..." neposlúchala som čo hovorí. Aha, takže jeden sympatický mladík! Len čo ho stretnem, zlomím mu obe nohy!
"Je mi to ľúto Anna," povedal riaditeľ, no v hlase mu znelo že to vôbec nie je tak.
"Tak, to aby som odišla," zamrmlala som. "Tu máte, raňajky," položila som na svoj bývalý pracovný stôl kávu a sendvič, zrazu som na ne nemala chuť. Odišla som k dverám, prudko ich otvorila a vrátila sa dole výťahom až k autu. Nastúpila som a zase zapla motor. Len kľud, chladnú hlavu, chladnú hlavu... žiadne slzy! No nešlo to zadržať. Horúce slzy mi stiekli po tvári, zatiaľ čo som zaparkovala auto pred svojím domom. Keby som ich chytala do nejakej nádoby, čoskoro by z nich bol tečúci potok, premokla mi blúza od toľkého plakania. Zašla som do domu a zrútila sa na gauč. Hlboko som dýchala, plakala som ďalej, ale už mi z očí netiekli žiadne slzy. Iba som sa kŕčovito zvíjala na pohovke, pritisnúc si k telu vankúše a poslúchajúc ako televízna rosnička v telke hlási počasie. Celý týždeň bude pršať... perfektné, hodí sa k mojej nálade.
Zavolala som do vydavateľstva že som chorá. Môj chrapľavý hlas po plakaniu iba dokazoval že nie som v poriadku, takže mi povedali aby som si okamžite ľahla a týždeň zostala doma. Dni boli také isté. Ležanie v posteli až do desiatej ráno, potom sa na hodinu vzchopiť, urobiť si raňajky, dobrá kniha, potom zase depresia, ležanie na gauči pred telkou, bubnovanie dažďa, spánok... No jeden deň bo, predsa len iný. Keď som sa vrátila z potravinárstva, na záznamníku mi blikalo svetielko. Niekto zanechal vzkaz. Zapla som ho.
"Anna?" ozval sa známy hlas. Srdce mi poskočilo. Mama. "Neviem či si doma, podľa dlhého vyzváňania telefónu asi nie, mám pre teba návrh..." poslúchala som ako na ihlách. "...s otcom ideme cestovať po Európe. Viem, je to podľa teba určite bláznovstvo, v našom veku, to tvrdili aj tvoje sestry a bratovia. Napriek tomu, nikto z nich nechce dávať pozor na dom.. mala by si čas ty?" mamin hlas znel napäto. "Ozvi sa mi, najprv nad tým popremýšľaj, dobre? Tak...ahoj."
Premýšľala som nad tým návrhom niekoľko dní. Prázdny dom, strata jednej z práce, mizerný šéfovia a nevydarený pohovor v práci... to všetko rozhodlo.
"Mama?" zašepkala som do telefonu. "Tu Anna. No, rozmýšľala som nad tým. Áno, myslím si, že mám čas. Aj celé roky keď chceš..."
Nasadala som do auta s novým elánom. Strčila som batožiny do kufra, mačky do klietky na zadnom sedadle a vyrazila som. Zase doma, som späť!
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Radka Radka | Web | 3. května 2010 v 18:59 | Reagovat

hmm slušne napísane, veľmi pekné...len pekne pokračuj maš na to !

2 Socks Monster(kedysi Ayela) Socks Monster(kedysi Ayela) | Web | 3. května 2010 v 19:20 | Reagovat

[1]: Ouha, vďaka. :-)

3 atyiya atyiya | Web | 3. května 2010 v 20:23 | Reagovat

No vidíš, a pak, že to bude děs, už aby byl další díl :o)

4 Socks Monster Socks Monster | Web | 3. května 2010 v 20:27 | Reagovat

[3]:To aby som už začala písať, no nie? :-)

5 Peťule Peťule | Web | 3. května 2010 v 21:07 | Reagovat

To by jsi tedy měla začít, Je to dobré. =)

6 Socks Monster(kedysi Ayela) Socks Monster(kedysi Ayela) | Web | 3. května 2010 v 21:30 | Reagovat

*Iba jej padá čelusť od toľkých pochváľ.* Už som dávno začala druhú kapitolu. :-)

7 Tenktovideltočonemal Tenktovideltočonemal | 4. května 2010 v 13:01 | Reagovat

Na zopar chybiciek. mi vadila iba jedna vec... na zaciatku hovoris, ze hrdinka ma 37... potom spominas "mladika" ktory je iba o niekolko rokov starsi ako ona... si na starych chlapov? :D podla mna je 37 normalny vek ale uz nie mladstvo... to len tak... inac v pohode, uznavam celkovo slusnu slovnu zasobu, ktora je pri osobe v tvojom veku neskutocne nezvycajne v dnesnych dobach... Tesim sa na pokracovanie :)

8 Socks Monster(kedysi Ayela) Socks Monster(kedysi Ayela) | Web | 4. května 2010 v 14:36 | Reagovat

No hej, tá chyba sa aj mne vŕtala v oku... ale som lenivá niečo opravovať. Lenivosť mi síce nepomáha, ale prečo sa brániť starému priateľovi? :-) No dovoľ, nie som na starých chlapov! :-D

9 Haňulle Haňulle | Web | 4. května 2010 v 16:24 | Reagovat

Ahuj potřebovala bych aby si mi hlásla http://xoxo-ashley-sweet.blog.cz/1004/1-kolo-sonc sem tam jako Tom Felton a tady http://candy-flin.blog.cz/1004/2-kolo-sonc  mam tam číslo 5. A promiň za reklamu

10 Lastovička Lastovička | Web | 4. května 2010 v 17:26 | Reagovat

Ten názov ma fakt zaujal, tak som sa začítala a tam vidím, že nemáme očakávať veľa, ale mne sa to páčilo a určite si prečítam aj druhú kapitolu!
Slovné spojenie "nahádžem na seba čierny kostým" mi tam moc nesedel. :) a ešte niečo, keď píšeš text, tak dávaj bacha na minulý a prítomný čas. Aj mne sa to stáva a neviem si na to dať pozor. Buď treba písať v minulom čase, aleb v prítomnom. :) ale super. Dala som 5 hviezdičiek

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.