05. 30. 2010

30. května 2010 v 20:23 | Socks Monster |  Tá ktorá píše denník...
Fotka... článok
Obyčajný zápis do denníka ktorý sa pokojne dá zverejniť... :P Nečakajte odo mňa zázraky.

  Tak čo, SM dnes mala príjemný deň strávený s dvoma netermi a sestrou a teraz vám chce ponúknuť poriadny opis, iba z toho dôvodu že má chuť písať na klávesnici - čo je fajn vec pre lenivcov... :-) Musím byť úprimná, v poslednej dobe ma blogovanie nebavilo, dokonca ma naháňala myšlienka to tu zrušiť, no nálada sa mi rapídne zlepšila a oznamujem vám že SM zase píše.
  Chcem len pripomenúť že trojpoviedku o drogách som sem nepridala z toho dôvodu - áno, zase ruším svoj sľub, ale sľubujem že už nikdy nič nesľúbim - že nám spadol internet. Takže SM bola na mieste, trojpoviedka tu nie je z technických dôvodov, no na druhej časti sa píše a pracuje ako včely v úli..


  Socks Monster dnes bola (tramdararááám!) v kine na rozprávku - no, nemohli sme pozerať žiadny krvák, je tu takmer sedem ročná neter - s menom Dešťová víla, no trikrát hádajte o čom to tak asi mohlo byť(keď vám to nedošlo, o dažďovej víle... a aj o inom).
  Socks Monster vstala neskoro - veeľmi neskoro - ale kvôli mastným vlasom si musela umyť vlasy, takže si dala rannú sprchu. Hneď ako jej uschli vlasy, zazvonil telefón že sestra a netere prídu a aj prišli. SM si na seba hodila kabát, na hlavu si dala svoj vzácny baret a letela do auta - bohužiaľ, nemala u seba žiadnu metlu takže štýl Harryho Pottera bol nesplniteľný - nasadla a cesta začala.
  Pravdaže, netere mali svoje hlášky, jedna snívala o dedovi ktorý si odrezal ruku či čo...aké jemné...
  "Pozor, bude do teba kopať," upozornila ma tá staršia, a už som pocítila na sedadle(po prvý krát v živote som sedela v predu) búchanie a údery.
  "Príjemná masáž," poznamenala som.
Potom ešte následovala zaujímavá symfónia zvukov, gorili, godzili, King-Konga, a zvuk alá moja neter(čo je jedna smrteľná kombinácia zvukov..).
  Počas filmu taktiež nechýbali zaujímavé zvuky.... ale od začiatku. Sestra zaparkovala v podzemnom parkovisku Palace Cinema(pamätám si správne?) a vtedy som dostala trochu oneskorený narodeninový darček... a keď som ho rozbalila k temnom parkovisku, odpustila som mladšej netere to kopanie - je to malinkatý notes, ale nááádherný, skutočný skvost medzi zápisníkmi. Značka paperblanks(píšem to čo je napísané vzadu). Aj teraz zápisník obdivujem, je malinkatý, zmestí sa do vrecka a stránky sú tak nádherne zažltnuté(ja totiž zbožňujem zažltnuté stránky...). Škoda že neviem čo doň napísať, ale viem že si k nemu musím kúpiť nejaké taktiež malinkaté pero - to by bol vandalizmus keby som doň písala veľkým perom.
  To je záporná stránka nadherných zápisníkov - sú priveľmi nádherné, až tak že človek nevie čo tam písať. Ale ja sa premôžem, určite ho použijem.
  Vyšli sme hore výťahom a dostali sme sa do víru obchodov a ľudí... všade ruch, hlasy, zvuky... klasická atmosféra veľkých obchodných centier. Ale mne to nevadilo, chvíľu sme hľadali kde sa kupujú lístky ale čoskoro sme to našli. Zistili sme že máme ešte pol hodinu a tak sme len tak poflakovali - v Dráčiku. Malé hračkárstvo kde netere všade pobehovali, na každú vec sme robili "Á!" a "Hí!", potom keď sme sa chceli "nenápadne" dostať von(mladšia neter totiž (ne)úspešne niečo odtrhla z vrtuľníku ktorý trčal zo sukne Popolušky... kto vie čo to bolo, ale sestra to bleskovo vrátila na policu) a zrazili sme hŕbu držiakov na zošity značky Nici. Čiže sme na seba ešte lepšie upozornili, predavačka na nás pozerala ako na skutočných hriešnikov, ako keby sme namaľovali karikatúru Georga Busha na stenu Bieleho domu.
  Pozbierali sme to a rovno zamierili do siene s číslom tri, kde - nikto nebol. Dnešnú mládež asi veľmi nepútajú rozprávky o vílach. Ale čo, s neterami sme bežali pred plátno - tam bol obrovský priestor - a mladšia začali robiť mlýnske kolesá. Išlo jej to celkom dobre, aspoň keď ju porovnám so sebou - keď som sa ako malá pokúšala urobiť mlýnske koleso, vrazila som do radiátora. Staršia neter tam vyvádzala a "tancovala" čo znamenalo to že ma búchala s vysvetlením: A na párty sa strhla bitka. Chcela som ju prebodnúť s jedným so svojím vražedným pohľadom ale nakoniec som sa iba s chuťou zasmiala a oplatila jej to búchanie(mweheheheee).
ikonka004
   A začal sa film - okrem nás tam boli traja ľudia, no jedna osoba odišla v stredu filmu. My sme ešte pred filmom zjedli občerstvenie a cez prvú polku filmu a reklamy sme šušťali so sáčkom chipsov(chrumky) a cpali sa. Nikto nemohol vidieť čo robíme, sála bola takmer prázdna. Ani sa neodvážim pomyslieť čo by netere vyvádzali keby sme tam boli len my...
  Film sa končil a ja som si to chcela vychutnať - hudbu, posledné minúty a poslednú scénu.
  "Groaaaar, haf, haf!" znelo z pravej strany.
  "Béééééé!" ozvalo sa z ľavej. Staršia neter držala v ruke malú figúrku umelohmotného vlka a vrčala, mladšia zas figúrku losa. Namiesto príjemného zážitku na konci keď je človek šťastný s hlavnými postavami lebo je to totálne happy end(čo iné ste čakali v rozprávke?) som sa cítila ako v ZOO.
  Vyšli sme z kina do Pantha Rei(píšem správne? alebo je to Rhei?) v ktorom bol rozkošný obchod Da Vinci. Pobehovali sme tam, všetko obdivovali - bolo aj čo - a nakoniec odišli k rýchlemu občerstveniu, kde sestra podala dlhú (pravdivú) reč o nezdravom a drahom jedle v McDonaldu - a pretože som to platila ja(teda, mama mi dala plnú moc aby som si robila s peniazmi čo chcem) som s tým súhlasila. McDonald je drahý. Keď sme si kúpili ďalšie hranolky na cestu domov, začala sa debata medzi mnou a staršou neterou o vojne v vesmíru(najprv sa to začalo len takým pravidelným bláznením, že ja som pánom Zeme atď... a pokračovalo to tak že ja som vyhlásila: "Ja som pánom vesmíru!"). Neter bola vládkyňou Zeme a ja som sa (ale iba s humorom) vyhrážala že na ňu pošlem vojsko z Jupitera. A zase vstupovala do scény figúrka s vlkom. Neter ju vytiahla s tajnostkárskym výrazom a pošepkala vlkovi: "Ty pôjdeš a porazíš to vojsko, dobre?". Pravdaže, musela niečo povedať aj mladšia neter(lebo ona musí vždy niečo poznamenať :-) ) ktorá vyhlásila: "A ja som starostom Slovenska!"(aj keď máme prezidenta). Ja som na ňu prekvapene zagáňila: "Ty si Ivan Gašparovič?"
  Pravdaže, hranolky boli extra slané, takže sme museli kúpiť aj pitie, jednu strednú Kofolu bez cukru(obyčajná Kofola je podľa mňa lepšia, ale čo s tým narobím). Mladšia neter neustále prosíkala o to aby sa napila. Najprv tvrdím - iba v parkovisku. A keď sa tam dostaneme, neter zažiada o pitie. Fajn, otvorím Kofolu a napije sa. Pečlivo ju zase zavriem a strčím si ju pod pazuchu. Keď už stojíme pri aute, zase žiada o Kofolu. Zase sa napije. Sedíme v aute, sestra už chce naštartovať. Ale ozve sa neter že sa chce zase napiť. Zatvárim sa pohľadom alá ochutnala som chili s citrónom, a podám jej pitie. Napije sa a ozve sa staršia neter že aj tá sa chce napiť. Sestra už bubnuje prstom na volante a konečne mi dajú naspäť Kofolu, a ja ju zase pečlivo zavriem. Aj počas cesty nechýbali volania mladšej netere že je smädná a ja teraz preklínam Kofolu a ostatné nápoje - sú návykové a to veľmi. Keď ešte raz zažiadala neter o pitie sestra zase prišla s dlhým monológom o nezdravom jedle - a ja zase súhlasím.
  Dorazíme k domu SM(čiže k domu kde bývam). Sadneme si, porozprávame sa a ideme na dvor hrať b-e-d-m-i-n-t-o-n(vyhláskujem to lebo mladšia neter to neustále vyslovovala zle keď skladala pesničku o tomto športe, zatiaľ čo ja som dostávala infarkt a vraždiacim pohľadom neustále upozorňovala staršiu neter k tomu aby hrala bedminton a nie tenis). Staršej netere trvalo pol hodiny kým odstrelila košík - ktorý úspešne preletel na strechu skladu(vedľa nás je obchod ktorý má sklad, vďaka ktorému nemáme na dvore takmer žiadne slnko). Takže som vybrala ďalší košík a hrali sme. Aj v daždi ktorý sa spustil, hrali sme, hrali sme a hrali.
  Potom ďalšia téma dňa - divadeľná hra(jé, to rýmovalo!). Dohadovali sme sa počas bedmintonu o tom, o čom bude naša divadelná hra počas letných prázdnin. My sme už holt taká rodina, vždy niečo vymýšľame... :P
  Ja som najprv vymyslela príbeh o politikoch a jednej bombe(do detailov teraz nejdem). No mladšia neter nevedela čo znamená slovo "politik"(aj keď som jej to vysvetľovala) a tak sa plán musel zamietnuť. Najprv som pravdaže namietala aj so staršou neterou - hlavne ja, ako autorka príbehu, rozzúrene udierajúc košík ktorý neter neustále strielala vedľa - no M(mladšia) neter sa rozplakala a príbeh bol v čudu.
  Išli sme do domu a konečne sa dohodli na jednom príbehu a o stratenej torte - autor som pravdaže ja. Aj tento príbeh sa sprvu M netere nepáčil a ja som sa pravdaže naštvala. Ja tu vymýšľam príbehy, keď sa jej nepáči, nech si vymyslí sama. Ale nakoniec súhlasila keď som trochu ten príbeh poupravila - čo som urobila s boľavým srdcom.
  S tým príbehom som sa vlastne zamerala na to aký je človek závislý na jedle. Inšpirácia z McDonaldu.
  Teraz mudrujem nad scenárom, pravdaže, prvú časť scenára píše S(staršia) neter. Takže trpezlivo čakám a už rozmýšľam nad hláškamy ktoré tam pridám. Môj prvý scenár, pravdepodobne skončí ako blbosť, ale čo. Prežijem to...

SM, tá... onaká.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.