Veľký Khalakh, strážca ohňa

25. dubna 2010 v 20:16 | Socks Monster |  Tá jednodielová tvorba...
Býk
Veľký Khalakh, býk strážaci oheň

Voila, nová poviedka na svete je tu. Včera v sobotu som si ešte myslela že to bude zabíjačka víkendu, no otec vyhlásil že bude opekačka. No, najprv sme ešte oslávili bratove narodeniny na ktoré som úplne zabudla(som to ale sviňa...), ale nečudujte sa, keď žijete vo veľkej rodine... No, ale k tej opekačke. Keď som sedela na drevenej húpačke - lebo každú jar vyvesíme húpačky na dvore - a počúvala som aj praskajúci oheň, okamžite ma napadli rôzne príbehy a takzvané "legendy" o ohni. A prvý z týchto legiend mal názov Veľký Khalakh. Neviem odkiaľ som prišla na toto meno, ale zapáčilo sa mi to. Prezradím iba že Veľký Khalakh je zviera - teda presnejšie, býk. Strážca ohňa. No, keď vás neodradí dĺžka tak prosím - čítajte.


  Húpačka vŕzgala pod mojou váhou a do môjho nosa sa vmiešala vôňa dymu a horiaceho dreva. No vôňa mi pripadala nechutná v tej chvíľi keď sestra nahádzala do ohňa škrupiny orechov, lebo tie ohňu primiešali odpornú pachuť. No tajomná sladkastá vôňa ktorá sa skrývala za tou zlou ma prinútila k tomu aby som sa viackrát nadýchla dymu. Vďaka tomu som však začala kašlať a radšej som sa otočila aby sa moje pľúca naplnili chladným vzduchom. Zavrela som oči a pri tom rozmýšlala... oheň. Je taký nádherný, ako len mohol vzniknúť, čo to vlastne je? Na stene tancovali tiene, ako veľké stádo býkov a kráv, pasúce sa na ohnivej lúke... zase ten oheň...

  Slnko ešte naposledy zaplavilo zlatými lúčami lúku a kravy ostali stáť v tme, no naďalej s obrovským kľudom jedli suchú trávu. Pomaly ju prežúvali a drtili zubami, až ju nakoniec zhltli. Niektoré kravy sa k sebe pritúlili, aby vydržali neskutočný chlad. Vietor sa rozfúkal a privial so sebou aj piesok z neďalekej púšte, zvieratá museli zavrieť oči aby neoslepli. Ozval sa aj spev z hory Temtara, kde tam žijúci kanibalovia týmto spôsobom odháňali chlad. V rozdelených skupinkách pili výťažok z listov veľkej neznámej rastliny a trasúcimi perami hlasno odriekavali slová svätej piesne. Boli na kosť chudý, nahé telá mali pomalované rôznymi farbami, jediný odev ktorý v tejto chvíli mali na sebe boli hrubé vlčie kože. Ženy si k sebe pevne privinuli svoje deti, otcovia zas obímali svoje manželky. Každá rodina takto strávila noc vo svojich drevených chatrčiach, trpezlivo a s drkotajúcimi sa zubami čakajúc na ranné oslavy ktoré privítajú začiatok nového dňa...
  Oproti hore Temtara bola Býčia hora. Každú noc sa slnko premenilo na jeden jediný sveteľný lúč ktorý potom zapálil drevo na vrchole. Suché drevo ležalo vždy pripravené vedľa obrovského zvieraťa. Bolo veľké asi ako slon, zlatú srsť malo hladkú a dve rohy rudé od krvi. Vďaka štyrom svalnatým nohám a takisto svalnatej obrovskej postave vedelo toto zviera bežať obrovskou rýchlosťou, a každý kto sa mu postavil do cesty buď zomrel tým že mu zviera polámalo kosti alebo sa zľakol dvoch obrovitánskych očí, z ktorých sršali blesky. Kmeň žijúci na vrchu Temtara pomenovali toto stvorenie Veľkým Khalakhom, býkom ktorý stráži slnko aby to mohlo každý deň znova a znova vyjsť a osvetliť svojimi lúčami celý svet. A ten kto sa pokúsil slnko ukradnúť, zomrel hroznou a strašnou smrťou. Vraj Veľký Khalakh odvliekol zlodeja do jaskyne, polámal mu kosti a rozdupal ho tak že mu všetky vnútornosti vytiekli na zem. Potom ho buď zjedol alebo jednoducho iba prihodil k drevu kde rozlámané telo zhorelo príchodom noci.
  Kmeň kanibalov sa neskutočne bál Veľkého Khalakha, bol to ohromný a takmer nezničiteľný býk. Ľudia verili že ho na zem poslali bohovia, aby každý deň mali svetlo a teplo k prežitiu v tejto drsnej krajine. Ale boli aj nahnevaný, lebo oni každú noc mrzli, zatiaľ čo Khalakh mal každú noc vo svojej blízkosti oheň a ešte k tomu mu museli na každý sviatok Posledného a Prvého príchodu slnka(koniec a začiatok roka) priniesť ľudskú obeť.
  Prešlo more času, ľudia ešte stále každú noc mrzli a úroda bola každým rokom čoraz horšia. Preto museli usporiadať svoje kanibalské oslavy viackrát, aby aspoň malá skupinka ľudí prežila. No časom už nepomáhalo ani to, a ľudia na vrchu Temtara z celého srdca neznášali Veľkého Khalakha, no strach im nedovolil prestúpiť na Býčiu horu. No jeden deň náčelník Jednooký Orol vyhlásil vojnu a poslal dvesto vojakov na vrch Veľkého Khalakha. No čoskoro to oľutovali, vrátilo sa iba desať ľudí, každý z nich nemalo oči, jazyk im vyrezali a aj uši im chýbali. Bol to masaker, a kmeň sa obával že Veľký Khalakh sa s hnevom vrúti na ich vrch. No pomsta neprišla, ibaže úroda bola horšia a horšia...
  Zase pretieklo veľa času, a na hore Temtara sa objavil cudzinec Pholetto, ztelesnená chamtivosť a zlosť. Jeho vysokú postavu pokrýval odev z pier papagájov, čiernu kožu mal pomalovanú farbami. Na tvári mal masku vtáka, na prsty si prišil rybou kosťou orlie pazúry. Postavil sa na kameň a vyhlásil:
"Nemôžete žiť v biede pod krutou vládou Veľkého Khalakha! Prečo sa bojíme obyčajného zvieraťa? Sme ľudia, sme múdry, máme dve ruky ktoré postavili tieto chatrče a domy, túto dedinu! A týmito rukami musíme poraziť Khalakha, zviazať mu rohy povrazom, rozkrájať mu telo a vnútornosti hodiť do vody! Vezmime mu oheň, darujme oblohe guľatý krištáľ ktorý bude každú noc odrážať svetlo aby vám úroda rástla rýchlejšie! Zabime Veľkého Khalakha, býka ktorý je legendárny ale nie je neporaziteľný!"
  Ľudia rýchlo uverili Pholettovi a už sa aj pripravili na vraždu, na zabitie zvieraťa ktorý niekoľko tisícročí strážil ich slnko. Z baní vyťažili obrovský kristáľ ktorý bol za niekoľko týždňov pripravený na darovanie oblohe.
  Veľký Khalakh pocítil že niečo nie je v poriadku. Deň sa mu začal ako obyčajne. Drevo zhorelo, on rozniesol popol na všetky svetové strany a trpezlivo začal zbierať drevo. V skutočnosti to bolo celkom mierumilovné a pokojné zviera ktoré iba plnilo svoju prácu, aj keď navonok vyzeral hrozivo a strašidelne. Keď pozbieral drevo, pobral sa na Býčiu horu, ako zvyčajne. Položil drevo k otvoru jaskyne a on sám čakal na príchod noci. No niečo sa zvrtlo.
  Veľká krištáľová guľa sa rútila priamo naňho. Vyskočil a obrovskými rohami na tú guľu zaútočil, až kým nebola plná dier a nepraskla na dve polovice. No kanibalovia s tým rátali a začali udierať do bubnov, tak silne ako len ich kostnaté ruky vládzali. Z vrchu ktorý sa nachádzal nad Khalakhovou jaskyňou sa začali sypať obrovské kamenné balvany, ktoré už ani sám Khalakh nedokázal rozdrviť na prach. Kamene sa zosypali na úbohé zviera, polámali mu všetky nohy. On reval a reval, z ukrutnej bolesti, ďalšie kamene mu padali na hlavu a na silné telo, ktoré v tejto chvíli bolo také bezmocné. Jeden kameň Zlomil Khalakhove rohy, a keď búrka kameňov prestala, kanibalovia pristúpili, na čele s Pholettom.
  Pholette zdvihol ruky - v nich dýka - a zahrmel z celého hrdla:
"Tu leží Veľký Khalakh! Strážca ohňa ktorý udržoval v strachu celú horu Temtaru, ľudia ktorý žili na vrchu sa báli a triasli sa každú noc od chladu, cez dlhé tisícročia! Zatiaľ čo sám Khalakh sa vyhrieval pri samotnom slnku, ktoré hrialo cez neskoré hodiny iba pre neho! Khalakh, síce ti ďakujeme že si udržiaval pri živote slnko aby nám hrialo cez deň, ale mrzli sme cez noc! Za tvoju chamtivosť ťa musíme zabiť!"
  Khalakhove oči sa rozšírili od prekvapenia a zosmutneli od zúfalstva. Strážil ľudstvu slnko a oni sa mu takto zavdačia - vraždou! No jeho dych ostal pokojný, iba trpezlivo čakal na svoju smrť.
"Len som robil to, čo mi bohovia prikázali," povedal ľudskou rečou. Netrvalo dlho, a dýka ktorá sa nachádzala v Pholettovej ruke sa zaryla do mäsa a kostí, a všade okolo vystriekla býčia krv. Legendárny strážca ohňa bol mŕtvy.
  Kanibalovia vyhodili Khalakhove vnútornosti do neďalekej rieky, jeho mäso upiekli a na obrovských oslavách zjedli. No ale ľudia ktorý jedli Khalakhovo mäso zomreli pomalou a hrôzostrašnou smrťou.
  Rozbitú krištáľovú guľu darovali oblohe, z toho sa stal mesiac. Dve časti svietili na opačných stranách zemeguľe, iba raz za mesiac sa spojili, keď bol spln. Každú noc odrážali belasé svetlo, kvôli čomu úroda rástla rýchlejšie a bola aj chutnejšia.
  Pholetto zomrel týždeň po Khalakhovej smrti. Vraj ho duša mŕtveho býka zabila, a týto dvaja duchovia sa naháňajú po celé stáročia, v suchej púšti. Khalakh však po sebe zanechal mnoho potomkov, a jeho duša vždy dohliadala na to aby slnko každé ráno vyšlo a veľkým revom naznačuje príchod nového dňa.
  Kanibalovia prestali s kanibalskými oslavami a stali sa z nich normálny ľudia. Pomaly sa ich kmeň začal rozširovať, až vrch hory Temtara ostal pustý a prázdny...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Bulletin Bulletin | 1. května 2010 v 14:50 | Reagovat

Na mém blogu probíhají lekce francouzštiny online, přihlaš se! zpravodaj-luciferek.blog.cz

2 Socks Monster(kedysi Ayela) Socks Monster(kedysi Ayela) | Web | 1. května 2010 v 15:31 | Reagovat

[1]: Neprihlásim sa, nič v zlom ale reklamy dávaj do rubriky s tým istým menom. Je od teba dosť hnusné že to píšeš do komentárov pod poviedku! Keby si to dala medzi reklamy, zareagovala by som na to pozitívnejšie, ale už mi to začína liezť na nervy keď to nedávate tam kam to patrí!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.