Z môjho života - Boh či evolúcia?

7. března 2010 v 17:02 | Ayela |  Z môjho života
Z môjho života - Boh či evolúcia?

"Evolúcia je iba rozprávka," začala učiteľka hudobnej výchovy na občianskej náuke, lebo žiaľ, vyučuje aj tento predmet. Ja som prestala čmárať do zošita(trikrát hádajte do ktorého) a prudko som zdvihla hlavu.


06. 03. 2010
Že ako ja tú ženskú neznášam! Hnusí sa mi! Nikdy v živote som nikoho tak nenávidela z čistej duše! Je to nechutná stará vysušená slivka, s chápaním a cítením asi ako kľučka na dverách! A tá jej učebňa! Prvé čo uvidíte pri vstupe je nástenka s obrázkami Ježiša, pápeža a čo ja viem ešte! V tejto časti by som vám rada opísala priebeh občianskej výchovy...

V tej chvíľi keď som kráčala dole širokými kamennými schodmi našej školy, kliala som v duchu prečo existuje takýto človek. Dala by som všetko za to aby som nemusela ísť do tej učebne ktorá sa mi ukotvila v pamäti ako miesto zkázy a naliala sa čistou a nefalšovanou nenávisťou. Na pravom rameni mi visela stará školská taška oranžovej farby, precpaná zošitmi a knihami a v ľavej ruke som držala pomačkanú knihu. Ešte nezazvonili, rada som sa prechádzala po prvom patre ešte pred začiatkom hodiny. Mám rada vysoké steny, obrovské schodisko, učebne a malý bufet, zastrčený v zaprášenom kúte. Prvé patro mám rada, okrem jednej jedinej miestnosti... CRRRRRN! Ach áno, musím tam ísť, aj keď najradšej by som s obrovskou chuťou utiekla na dievčenské záchody a presedela by som tam celú hodinu. Na dievčenských záchodoch je ticho, jediný zvuk je ozvena mojich krokov a sem tam vypadne zopár kvapiek z kohútika v umývadle. Aj táto miestnosť má vysoké steny - tie mám rada. V miestnosti je kľud a pokoj, z okna sa môžem pokochať na dvor, na stromy a takisto si môžem zapamätať poznávacie značky áut. Ale teraz to tak nebolo. Nemohlo to tak byť, musela som vstúpiť tam... Vždy keď vojdem do miestnosti a prekračujem prah, prejde po mojom tele nepríjemné chvenie a klaustrofobický pocit ztiesnenosti. V tej chvíľi, v tej sekunde sa do mňa zabodne pocit ktorý sa nedá opísať. Tá chvíľa je ako vstúpiť do jaskyne a pritom vedieť že vás vo vnútri čaká beštia. Spiacia, nevinne vyzerajúca beštia. Aj keď, v tomto prípade to bolo inak. Beštia sedela pri katedre, sklenené oko jej hľadelo na klavír pri stene a druhé - to pravé - sa pohľadom zavŕtalo do žiakov. Ako vždy, aj teraz som dostala miesto v druhej rade, najbližšie k Beštii.
Na dnešnú hodinu sme dostali téma Človek. Jej povahu, chovanie atď... Poznámky v mojom prečmáranom zošite vyzerali asi takto:

Občianska náuka: Povaha človeka
Vysvetlenie: písmená písané takto sú moje poznámky zamerané na Beštiu

1. bytosť spojená s prírodou(Beštia nie) - je súčasťou prírody (Beštia?! Ani náhodou!Ona je tak akurát súčasťou španielskej inkvizície!)
2. spoločenská bytosť (zasa nie, je uzavretá vo svojej hlave, je isté že kuje plány ako by nás mohla upalovať v učebni) - človek je členom spoločnosti (ehm... je členom klubu sklenenookých)
3. mysliacia bytosť (ČOŽEEE?! Myslí akurát na nebo a predstavuje si ktoré dielo Beethovena bude hrať na harfe v oblakoch) - má svoju myseľ, vie rozprávať (má priveľmi piskľavý hlas... mohla by byť dabingom Mickeyho Mousea)
4. vie pracovať (nie, nie, nie... vie pozerať nakrivo, pracovať nakrivo nie... alebo áno?) - vie pracovať fyzicky aj psychicky... (fyzicky aj psychicky je neschopná ako fén na vlasy - aj keď ten aspoň suší vlasy... je neschopná ako pokazený fén na vlasy)
5. tvoriaca byto...

A tu sa zastavme, lebo tu sa zastavila aj Beštia. Zakašlala aby si na seba nalákala pozornosť, čo sa jej takmer podarilo, okrem mňa, ja som kreslila jej portrét ktorý sa mierne podobal na luskáčika.
"Človek vie pracovať," začala. No nie, aké prekvapenie... pomyslela som si. "Človek vie myslieť, človek má dušu. A preto je táto bytosť taká výnimočná. A to je dôkaz proti tomu že mi nie sme zvieratá. Mi nie sme opice, opice nie sú naši predkovia. Evolúcia je rozprávka..."

Ohromená... bola som ohromená z toho čo tá suka práve povedala.
Znechutená... bola som znechutená lebo moji spolužiaci na jej slová okamžite prikývli a súhlasili s ňou.
Nahnevá... bola som nahnevaná. Nahnevaná že dnešný ľudia všetkému uveria. Nahnevaná z toho, že preto lebo to povie učiteľ musí to byť pravda, a preto mu všetko uveriť.
Naplnená nenávisťou a nechuťou... v tej chvíľi sa vo mne vzbudil netvor. Netvor ktorý do mňa vlial tú čistú nenávisť, nechuť k tej žene.

Bola odporná, v tej chvíľi ako keby do môjho srdca niekto vystrelil šíp s bombou pocitov a tá vo mne vybuchla, roztrhla ma na kúsočky ako márnu bábiku z látky a vaty. Chcela som povedať: To nie je pravda. Ale z môjho hrdla nevyšiel ani hlások, sedela som tam, ceruzka mi spadla na portrét Beštie alias luskáčika a hľadela som na ňu... A ona pozrela na mňa, ja som sa pohľadom zabodla do jej očí, cítila som že na moju tvár si sadá výraz zlosti, ohromenosti a znechutenosti. Aby toho nebolo dosť, tá odporná suka pokračovala.
"Ja nie som opica," povedala, na jej očiach a spokojenom výraze som videla že si užíva to že jej uverili. Zrejme si myslela že všetci. Ale ja nie... "Kto si chce veriť v to že je zviera, prosím. Ale ja verím v toto," veľavýznamným gestom ukázala na nástenku z obrázkami o kresťanstve.
"Máte pravdu pani učiteľka. Je to blbosť, rozprávka, teória," spolužiačka vedľa mňa sa priblbo zasmiala piskľavým hláskom, a v tej chvíli sa dostala na moju čiernu listinu v mojej mysli. Aj ostatný súhlasili, no zopár z nich okamžite prestalo prikyvovať a smiať len čo videli môj výraz. Boli to väčšinou moji priateľia ale už aj u nich som tancovala na okraji hranice priateľstva a znechutenosti.
Držala som sa od toho a myslela som na to vždy s úctou. Na kresťanstvo. Ctila som ich Boha, Bibliu, všetko. Aj keď ja sama nechodím do kostola a ani sa kresťanstvom nezaoberám. Niekedy som sa nachytala že obdivujem ich pevnú vieru. Viera. To slovo je niečo fascinujúce, neskutočné. Veriť v niečo tak pevne... Ale v tej chvíli sa to všetko zosypalo, všetka ta úcta, fascinovanosť a obdivovanie. To všetko som kedysi mala spojené s kresťanstvom, ale viera sa u mňa nikdy nedostavila.
Nechcem urážať kresťanov. Verte si, ak chcete veriť. Môj názor nedokážete zmeniť, lebo sa nenechám uspávať Bohom. Nie, to myslím, nikdy nepríde na rad u mňa. Ja veriť nebudem. A naďalej sa pokúšam myslieť s úctou a s odstupom na kresťanstvo.
Evolúcia je aspoň dokázaná. Sú ešte nejaké otázky ale je to podľa mňa vierohodnejšie než Boh. Ako keby nebola rozprávka to, že si niekto kráča v oblakoch, začne sa nudiť a jediným lusknutím prstov vytvorí svet. Ľutujem, nebudem veriť v to že človek spadol z neba na zem a že po smrti si vykráča hore po nejakých schodoch alebo sa prepadne do pekla.
Keď už bol človek dokonalý ihneď, prečo nenašli takú istú kostru z doby pred miliónmi rokov? Homo erectus, homo habilis, homo sapiens... Kto boli oni? Nejaký zmutovaný jedinci? Ako mi to niekto chce vysvetliť? Bohom? Tak to teda nie. Je mi naozaj ľúto, ale nebudem veriť v nejaké nebo, oblaky, anjelov a harfy len preto aby som dostala odpovede na niektoré otázky. A hlavne, kvôli tejto otázke či existuje Boh sa odohrali mnohé vojny. Také zbytočné vojny... Nie je to smutné, alebo priam smiešne?


Ayela
Bez súhlasu autora nekopírovať!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Foni Foni | Web | 7. března 2010 v 17:24 | Reagovat

Nechceš udělat design?:-) ráda ti ho udělám:)

2 Ayela či Proste Ja Ayela či Proste Ja | Web | 7. března 2010 v 18:53 | Reagovat

Si milá, ale ja by som radšej vedela ako sa desingy robia, aby som si mohla spraviť aj ja.

3 Ayela či Proste Ja Ayela či Proste Ja | Web | 7. března 2010 v 19:27 | Reagovat

Ale keď máš nejaký desing spravený, rada si ho pozriem a rozmyslím si to.

4 Sofi Sofi | 30. března 2010 v 13:30 | Reagovat

Panni ukludni sa. Ani ja neverím v boha, ale pokoj. Beštia je hrozná keď to hovorí, ale pokoj. Môžeš byť protestantka proti nej.

5 Ayela či Proste Ja Ayela či Proste Ja | Web | 30. března 2010 v 22:30 | Reagovat

Som pokojná. :D To keď som písala tento článok som bola poriadne rozzúrená :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.