1. časť - Úvod

23. února 2010 v 21:32 | Ayela |  Ano pán doktor? - Opustená nemocnica

Tak, tu je prvá časť tejto detektívnej poviedky. Za pravopisné chyby sa ospravedlňujem, no nemám trpezlivosť ani vôlu na to aby som to zase prečítala... :)))


Špinavé ulice Londýna, rok 1980
Mishel kráčala po špinavom asfalte vo svojich starých teniskách a utrela si pot na čele rukávom svetra ktorý mala na sebe. Bolo leto a tým pádom aj neznesiteľné teplo, sem-tam vzduch ochladil krátky vánok. V špinavej časti Londýna sa na uliciach povalovali smeti, v temných kútoch čakali drogový pašeráci a opilé osoby. Táto štvrť bola plná starých hipisákov, punkerov a emákov, dokonca sa aj niekedy objavili "slúžobníci diabla" ako si hovorili a "temný" kňazi. Mishel sa ale nebála, potajomky si zobrala skalpel z pracovného stola svojho otca bez dovolenia matky. Tá vždy trvala na tom aby veci jej nezvestného manžela ostali v poriadku a vždy v nej bola nádej že sa raz vráti. Mishel ale vedela že je to marné, jej otec zmizol pred siedmimy rokmi, čiže vtedy keď mala asi päť rokov. Bol to profesor a kurátor v múzeu, všetko čo po ňom ostalo bol stôl v pracovni a niektoré drobnosti v zásuvkách.
Dievča si vzdychlo. A teraz zmizol aj Max, jej mladší brat. Ten sa takisto zaujímal o vedecké experimenty ako otec, preto sa o neho matka veľmi bála. Kam len mohol odísť? Ďaleko nie, sám tvrdil že nikdy neopustí hranice Londýna, tak kde sa nachádza? Mishel sa zamračila, na jej hebkom čele sa objavili vrásky a výrazné obočia tmavej farby sa stiahli do jednej temnej a chlpatej čiary.
Ani netušila kam ide, cítila sa ako keby ju nohy sami od seba niekam odniesli. A to niekam bola veľká temná budova. Okná na dolných patroch boli rozbité či pokryté drevenými doskami. Nad vchodom sa týčil starý ošumelý nápis Hospital s obrovským písmenom H a cesta vediaca k hlavným dverám bola pokrytá kôpkami odpadkov, smetí a injekčnými striekačkami. Zrazu sa jej vybavil dávny rozhovor s Maxom.
"Bol som v nemocnici."
"A prečo si tam bol? Veď ti nič nie je," spýtala sa vtedy zvedavo Mishel a neušiel jej tajnostkársky pohľad svojho mladšieho brata.
"Ja som nebol vo fungujúcej nemocnici tam, za rohom pri škole. Ja som bol v ŠČL, čiže v špinavej časti Londýna."
"Ale Max! To je zakázané! Čo na hovorí mama?"
"Mama o tom nevie," ukončil rozhovor Max a so širokým úsmevom na tvári sa vydal na cestu do McDonaldu.
Mishel zaváhala pred starým vchodom ale keď si pomyslela že by tam vo vnútri mohol byť jeho mladší brat... Okamžite schmatla kľučku a zatlačila. Na polceste sa však dvere zasekli a Mishel musela do nich niekoľkokrát kopnúť aby ich mohla poriadne otvoriť.
"Max!" vykríkla, jej hlas sa odrážal od stien ako neustále sa opakujúca ozvena. Nikto jej však neodpovedal a tak nesmelo vstúpila dnu, no však v čiernej tme hustej ako krupicová kaša, nič nevidela. Jediné čo zahliadla bola veľká lampa na strope a zazdalo sa jej že nie je pokrytá prachom a že žiarovka je úplne nová. Rukou začala šmátrať po stenách až neucítila chladný zapínač zo slonoviny. Zapla ho a v strede chodby zažiaril veľký kruh svetla. Možno že by som sa mala vrátiť pre baterku... prebehlo jej mysľou ale pokrútila hlavou. Mama by si toho všimla a zúrila by keby sa dozvedela že sa vonku potulovala v ŠČL... Otvorila prvé dvere ktoré zazrela a ocitla sa v miestnosti ktorá kedysi mohla slúžiť ako šatňa sestričiek. V stredu stál obrovský béžový gauč, v strede už látku rozhrýzali myši a krysy. Pri stene stáli skrine, jedna mala otvorené dvierka ktoré sa už skoro odtrhli od pántov. Zo skriňky sa vysypali staré dámske oblečenia, modrá uniforma sestričiek, biela čiapka a zástera, zelený sveter a mnoho iných vecí. Na vrchu každej skriňky bola krabička prvej pomoci no kedysi červený kríž už vybledol a do kovových kufríkov sa s chuťou zahryzla rez.
Mishel opatrne - aby neurobila hluk - a pomaly vyšla von z miestnosti. Zmocnil sa ju ten naozaj nepríjemný pocit že ju niekto sleduje - a ten niekto je veľmi, veľmi blízko. Prudko sa otočila ale videla iba prázdnu chodbu, nikde nikto a lampa pokojne svietila ďalej. V rohu miestnosti bol vysoký vešiak z dreva ktorý už zažil aj lepšie časy, lebo termiti a iný paraziti si urobili svoje. Na podlahe ležal kriklavo žltý sveter, z chlpatej a svrbivej látky. Mishel si spomenula že má podobný hnedý, teraz je niekam zastrčený v jednej z dier vo skrini. Zrazu ju premohla zvedavosť aby sa pozrela čo je vo vreckách toho svetra, rešpektívne pulóvra. Ale nevedela si spomenúť či tam ten sveter videla aj pred tým než vstúpila do budovy. Strach prehral krátky zápas so zvedavosťou a dievča sa pomaly pohlo dopredu po špinavej mramorovej podlahe. Snažila sa byť potichu, ale staré tenisky ktoré svojich päťnásť minút slávy už prežili na telocviku(keď Mishel strelila víťazný kôš v basketbale) neboli práve ideálnym predmetom na tichú a nenápadnú chôdzu. Ale aj podlaha bola ťažkým terénom, povalovali sa tam rôzne sáčky - hlavne tie do ktorých sa dávajú fľaše s rôznym alkoholom -, nejaké oblečenie pohrýzané myšami, zmuchlané papiere, staré noviny a: zvratky. Bléééé.... nechutné! pomyslelo si dievča a konečne dorazilo k žltému pulóvru. Keď sa ho dotkla, vybehli z neho chrobáky a zviera podobné kryse. Uistila sa že tam už nič nie je - stretnutie s výnimočne veľkým exlempárom nejakého pavúka či iného druhu hmyzu by nebolo práve príjemné - a zdvihla ho. Prešmátrala vrecká ale nič v nich nenašla, iba jednu krabičku zápaliek. Tie vybrala, keď nemá baterky tak aspoň toto - a strčila si ich do zadného vrecka nohavíc. Práve chcela hodiť pulóver na zem keď vo vnútri sa dotkla niečoho drsného a suchého. Nie, pavúk to rozhodne nebol, skôr nejaký kus papiera, zrejme prišitý k látke. Mishel vytiahla malé nožnice na nechty - nechcela riskovať že nebude mať aspoň toto na obranu proti nejakému zlodejovi - a začala stríhať. Keď už skončila so záhadným remeslom strúhania drsnej látky z malými nožnicami, strčila si kúsok papiera do druhého zadného vrecka.
"Max!" skúsila znova ale nastalo to čo očákavala: ticho. Mishel si pomyslela že už tu nemá čo robiť a radšej rýchlo pôjde domov. Z tohto miesta jej prebehol mráz po chrbte.
A v tej chvíľi sa stalo niečo čudné. Práve sa dotkla kľučky na dverách označenými slovom: VÝCHOD keď začula tiché zastonanie za jednými dverami. Mishel tipovala že za dverami ktoré už videla aj predtým a za dverami ktorým sa snažila vyhnúť: dvere vediace dolu do pivnice. Aspoň to tušila, lebo nápis nad dverami to oznamoval. Ale zastonanie sa ozvalo zas, potom zvuky podobajúce sa tomu ako keby niekto - či niečo - niekoho ťahal dole. Max! Mishel začalo biť srdce. Čo ak niekto Maxa uniesol?! Bez váhania sa vybrala k dverám a otvorila ich: no videla iba prázdne schodisko vediace dolu. Z pivnice sa vyniesol silný zápach, zápach ktorý bol nechutný a odporný, Mishel sa varovne dvíhal žalúdok ohlasujúc poplach že sa obsah dostane von cestou ktorá vedie cez ústnu dutinu. No dievča sa nevzdalo, zazdržala valiaciu sa tekutinu - ktorú voláme zvratky - a vytiahla zápalky. Zapálila jednu a váhavo vstupovala smerom nadol, až nakoniec ju pohltila tma...

Bez súhlasu autora nekopírovať!!!!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.