Leden 2010

Poviedky ktoré majú alebo budú mať viac dielov

31. ledna 2010 v 20:49 | Ayela |  Tá viacdielová tvorba...

Viacdielové poviedky

od Ayeli


Zo života - Denník blázna a ignoranta


Stav: zrušený
Autor: Ayela

Obsah: to čo sa stáva v každodennom živote očami samotnej autorky, jej názory na určité veci a príhody ktoré sa stali jej či niekomu koho znala.

Čítajte: TU







Ano, pán doktor? - Opustená nemocnica


Stav: zrušený
Autor: Ayela

Obsah: Prečo sa odohrávajú v nemocnici záhadné vraždy? Prečo náhle umierajú pacienti a kto ale skôr čo je vrah? Mladá sestrička Grace Houseová, detektív Lawrence Simons a jeho spoločník Frederik Sanders sa bez rozmyslenia vrhnú do vyšetrovania.

Čítajte: TU





Čokoláda Minusloti - Šiesta trieda vo vojne s ŠvP
Čokoláda minulosti - fotka


Stav: píše sa
Autor: Socks Monster(aneb Ayela)

Obsah: Šiesta trieda sa vidáva na svoju šiestu Školu v Prírode s optimistickou náladou - sú pravdaže aj výnimky ktoré veštia že hotel bude nepríjemný, túry nekonečne dlhé a že celé ŠvP bude hotové peklo. Šiestaci cestujú zo stiahnutým žalúdkom od minulej ŠvP, ktorá bola hrozná no optimisti sa vrelo tešia na výlety a zážitky... kniha/poviedka/čojaviemešte o päť dňovej ŠvP šiestej triedy, vypráva ho žiačka Anna..

Čítajte: TU(vstup ešte obmedzený)

Päť pocelánových bábik

31. ledna 2010 v 20:17 | Ayela |  Tá jednodielová tvorba...

Päť porcelánových bábik

--------------------------------------------------
by Ayela


Päť pocelánových bábik
sedelo na poličke,
jedna z nich spadla,
a skončila na podlahe.

Štyry porcelánové bábiky
pijú čaj,
do jednej vletí lopta,
a rozpadne sa, žiaľ.

Tri porcelánové bábiky
tancujú na stole,
jedna z nich sa potkne,
a udrie sa po hlave.

Dve porcelánové bábiky
idú von,
jedna z nich zaspí na lavičke,
a naveky sa zahĺby do svojich snov.

Jedna porcelánová bábika
stojí sama,
od žiaľu pôjde,
a skočí do mora.

Koniec tejto básne je,
lebo viac bábik už nie je.


Páčilo? Ak áno, píšte komentáre. :D

Kde sú komnetáre???

29. ledna 2010 v 20:44 | Ayela |  Tá ktorá píše denník...
Nie, nie, nie, nechcem byť drzá, len som zvedavá či už teraz sem niekto vôbec chodí. Nerada píšem pre nič, tak by som bola rada keby ste niečo natrieskali do komentov(pri tom ale nezničte svoju klávesnicu :D, vaša mama, otec či iný príbuzný vás zabije). A keď niečo napíšete, tak by som bola rada keby som vás mohla informovať čo asi môže v budúcnosti pribudnúť.

Zoznam:
  • Ďalšia poviedka, o jej obsahu by som ešte radšej pomlčala, nedomyslela som ti to
  • Možno nejaké kresby, ale tento návrh tancuje na okraji priepasti lebo neviem či môžem použiť otcov skener, foťák nemám a svoj mobil nemôžem spojiť s počítačom
  • Možno aj nový desing, keď mi niekto v komentoch poradí ako ho mám vytvoriť lebo keď ide o tvorbe výzoru stránky, nachádzam sa v španielskej osade
  • Viac vydaní denníku Z môjho života - Denník blázna a ignoranta, pravdaže, rada by som počula váš názor naň, lebo tápam v tme
  • Viac iných a zaujímavejších článkov v budúcnosti
Takže píšte komentáre, píšte, píšte....

Ayela

Veci ktoré (ne)mám rada - čiže článok z nudy : ))

28. ledna 2010 v 20:00 | Ayela |  Tá ktorá píše denník...

Veci ktoré (ne)mám rada




Hamba, hamba, hamba.... už hneď na začiatku píšem článok z nudy. Nie preto lebo by som nechcela, ale preto že chcem písať ale neviem o čom. A to je tá najväčšia hamba ktorú môže spisovateľ(čo zatiaľ nie som :D) zažiť. Ale napíšem vám zoznam vecí ktoré mám rada a ktoré nemám rada.



Veci ktoré mám rada:

Filmy/Seriály: Mŕtva Nevesta, Nightmare Before Christmas, Simpsons, Pán Prstenov 1 2 3, Harry Potter 1 2 3 6, Láska Nebeská, Amelia z Montmartu, Hercule Pirot, Miss Marple, Priatelia

Hudba: Jaromír Nohavica(má skvelé texty), trochu Daniel Landa a Nightwish, ABBA, Alizee, Enya, Tom Jones, Michael Jackson(má zopár dobrých piesní), Elán

Spisovatelia: Agatha Christie, J.K. Rowling, Douglas Preston, Lincoln Child, Dan Brown, Lucy Maud Montgomery, kedysi aj Thomas Brezina

Jedlo: čokoláda(Merci, Mars, Figaro, Milka, Orion...), špagety, vyprážané mäso a syr, syrové guličky, hranolky, bonbon(Rafaelo, Toffifee...), kakao, palacinka, zákusky(veterník, metrový koláč dlhý jeden meter...), zemiaková kaša, omeleta a niekedy si dovolím jeden balíček chipsov

Hobby: písanie(písanie, písanie, písanie....), kreslenie vtipných postavičiek a postáv z gréckej mytológie, čítanie a pozeranie detektívok, telka, počítač, a zasa písanie ale na písacom stroji, dobrá a tichá prechádzka po opustenom meste, čiže skoro ráno

Veci ktoré rozhodne rada nemám:

Škola: väčšina učiteľského zboru, väčšina imbecilov z triedy, školník, upratovačky, kuchárky, riaditeľka

Jedlo: perkelt, perkelt a zasa perkelt, špenát, niekoľko druhov zeleniny a ovocia...

Filmy/Seriály: telenovely, telenovely a telenovely, trápne a perverzné komédie, Lazy Town, Hannah Montana, Čarodejníci z Wawerly(či ako sa to dočerta píše), High School Musical 1 2 3, Rock Camp...(tieto výnimočne z duše neznášam)

Web stránky: takzvané bLoQísQy kde sú samé cmuQ a podobne, stránky o všetkých filmoch a seriáloch uvedené hore, stránky či blogy ktoré si ľudia založili ale nevedia čo tam majú napísať...



Olalá, a pripomínam že som si zmenila prezívku z Proste Ja na Ayelu(neviem odkiaľ ma to meno napadlo :D)

Z môjho života - Doma zamykáme samotu do klietky

27. ledna 2010 v 20:23 | Proste Ja |  Z môjho života
Z môjho života - Doma zamykáme samotu do klietky

V škole som tichá, doma je to však inak. Tam nenájdete prázdnu miestnosť ani keby ste vyhodili svojich súrodencov von na chodník, oni si nájdu svoju cestu späť.

27. 01. 2010

Vstávam o šiestej ráno, o hodinu skôr než by som mala ale to je jedno lebo aj tak zaspím na pohovke. Namiesto toho aby mama vzbudila mňa, ja vzbudím mamu. Môj deň sa väčšinou začína tak že mi zazvoní budík(čiže môj mobil, červená Nokia) a ja si unavene oblečiem nohavice a tričko. Schmatnem školskú tašku, knihu a vytackám sa von zo svojej izby aby som unikla zápachu(môj "spolubývajúci" si každé ráno stihne dobre odprdnúť). Vtedy mám pocit ako keby sa mi mala rozpadnúť hlava na márne kúsky lebo mi do nej preniká ostrá bolesť a tak sa dotrepem do obývačky kde majú moji rodičia svoju posteľ a tam spia. O šiestej je tam ale iba mama, ako zvyčajne, chrápe a vždy keď zazvoní jej budík, unavene ho udrie po vypínači a spí ďalej. Ja márne dúfajúc že ostanem hore a môžem si čítať, zvalím sa na gauč a okamžite zaspím.

A tak sa to začína. Ďalší nudný deň v dnudnom živote strávený v budove plnej tyranov ktorých volajú muči... ehm učitelia, aj keď každý študent vie že takto ich volať je zbytočné pretože to meno je falošné. Učitelia sú ako keby "inkognito" v školskej budove a sledujú každý váš krok. Ach áno, existuje iba málo výnimiek... Moje ráno je neustále také isté, dookola a dookola, ako keby neustále za sebou púšťali to isté video. O 07:05 vzbudím mamu, ona mi o 07:17 donesie raňajky ktoré začnem jesť o 07:20, dojem ich o 07:25. Potom začnem piť čaj o 07:30 a do školy sa pripravujem o 07:40. Keď si konečne navlečiem kabát, šál a svrbiacu čiapku, odchádzam do NPP(čiže do Najväčšieho Pekla Peklov) o 07:50. Maximálne do 15:15 som v NPP a dorazím domov maximálne o 15:30(25) a pozriem si Simpsonovcov. Potom si urobím domáce úlohy a robím si čo sa dá robiť u nás doma. V NPP ktorého falošné meno je takzvaná "škola" som tiché dievča, známe ako knihomol. Ach, keby len ostatný vedeli že si o nich postupne vytváram svoj názor! Tak napríklad: Za mnou sedí imbecil ktorého mozog je možno veľký ale vie asi toľko ako holubí trus na topánke najväčšieho milionára na našej planéte. Ja viem, nie je veľmi pekné čo píšem ale nemôžem za to ako sa ostatný chovajú. Ja sa väčšinou nestarám o názor ale o povahu a chovanie. A keby som mala dať body nemenovaného človeka sediaceho za mnou, jeden z desiatich, dala by som mu -20 bodov. Alebo aj menej. Vadí mi že väčšina mojich spolužiakov sa smeje iba na perverzných vtipoch, ja sa vtedy jednoducho neviem smiať s nimi. Iba mlčím, cítim sa trochu divne, ako keby som bola cudzia a nepatrila by som k nim. V škole som jednoducho rada samotár, jediná osoba s ktorou sa rada porozprávam je osoba sediaca vedľa mňa. Osoba číslo dva a tri sedia v laviciach predo mnou, ale s nimi sa tak často nerozprávam, občas si prehodíme zopár viet či názorov.
Ale meno tohto dielu Z môjho života - Denník blázna a ignoranta sa predsa menuje: Doma zamykáme samotu do klietky. Čo je pravda. Nie je jednoduché byť aspoň na chvíľu sám keď doma máte armádu bratov a sestier, k tomu dvoch veliteľov: Mamu a Otca. A najhoršie je byť najmladšou, čo som pravdaže ja. Stojíte v rade ako posledná, čo rozhodne nie je príjemné. Ten, kto je v rodine najmladší, určite pochopí nevýhody ale aj výhody tejto pozície. Ale ten, ktorý najmladším nie je, nemôže pochopiť na čo myslím. Ale keď to tak túži niekto z vás vedieť, opýtajte sa prvého najmladšieho člena z nejakej rodiny ktorého stretnete. Ja na vysvetlovanie nemám chuť, a keď niečo vysvetlujem, vždy je z toho úplný chaos. :D
Ako som už spomenula, mi nechávame samotu v klietke ktorá je zavretá na osem zámkov a okolo nej sa nachádza osem prekážok. Dom je jednoducho vždy plný, a to sa v ňom nachádzajú tri byty... ach áno, najhoršie je keď musíte ísť na záchod. Na najvyššom poschodí je obsadené, aj na prvom a na prízemí do bytu nemôžeme vstupovať lebo ten patrí bratovi. Človek tu nemá ani trochu súkromia! Niekedy by som tú beštiu z klietky najradšej vypustila von!

Autor: Proste Ja
Chránené autorským právom, nekopírovať bez môjho súhlasu!



Z môjho života - komáre v zime

26. ledna 2010 v 18:43 | Proste Ja |  Z môjho života
Z môjho života - komáre v zime

...a ich kruté bodnutia vo svete v ktorom žijem. A nielen komáre ale aj osoby či veci ktoré mi lezú krkom.



od 25. 01. do 30. 01.

Otváram mamim notebook, zapínam ho a rozmýšľam ako s týmto všetkým začnem a odštartujem I. sériu Z môjho života - Denník blázna a ignoranta. V ruke už držím štartovaciu pištoľ, nožnicami som pripravená prestrihnúť červenú pásku, ale predsa len váham. Nie preto či je to správne rozhodnutie, to ma v tomto prípade nezaujíma. Ďalej váham aj s pištolou, aj s nožnicami. Nastane dlhé ticho, napätie rastie a rastie až... ozve sa hlasitý výstrel ktorý pretrhne ticho a potom slabé cvaknutie. Slávnostná páska červenej farby padá na zem ako dve polovice a ja úspešne a nebojácne precvičím svoje prsty a už sa môžem dať do písania.

Existuje jedna obyčajná krajina: Slovensko. Existuje jedno obyčajné mesto: Bratislava. A v tom meste je mnoho uličiek a domov, parkov, záhrad, križovatiek, smetných košov, plechoviek v smetnom koši a aj plechoviek na ulici. Tu žijem ja, svoje meno nerada odhalujem na verejnosti, tak sa budem volať Anne. Nie som ničím výnimočná, žijem si ako žijem. Som obyčajná. A mne sa to páči. Som tichá a nenápadná(čo sa školy týka :D). A mne sa to páči. Keď sa pozriem do zrkadla nevidím škaredú ohavu ale ani vysnívanú krásku. A mne sa to páči, lebo som tým kým som a nechcem byť nikým iným. Mám rada svoj život a neznášam keď mi ho niekto kazí.
Čo sa týka mojej školy, aj ja som ako iný a často si na ňu zvyknem posťažovať. Je to celkom pekná budova ale ľudia v nej nie sú ani pekný a sú to väčšinou nenormálny jedinci ktorým sa za a) podarilo utiecť z blázinca a za b) nejakou nešťastnou nehodou im vyletel mozog z hlavy. Tak napríklad: učiteľka hudobnej výchovy, učiteľ zemepisu, zopár "mierne" retardovaných tupcov v mojej triede, kuchárka v jedálni ktorej sa už niekoľko rokov vyhýbam, upratovačka ktorej sa vyhýbam od tej doby čo existujem, (hrôzo)strašná riaditeľka(je to démon s tvárou milej a príjemnej ženy) a trochu aj učiteľka chémie. Tá je podľa mňa psychicky narušená, na hodinách je neuveriteľne tichá a človek sa zľakne keď zrazu zvýši hlas. Nevie či to preto či a) je nahnevaná b) uvedomila si že rozpráva a diktuje strašne potichu. Ale zaraďujem ju do kategórie lepší učiteľ, lebo tak hrozná nie je. Lebo "milá" pani učiteľka hudobnej výchovy(ktorá mimochodom vyučuje aj náboženstvo) patrí do kategórie: jemu/jej si mozog zabalil kufre a vycupital si z jeho/jej hlavy. Ach áno, a jedno oko má sklenené, ale o tom by bolo radšej pomlčať. Za to oko ju neodsudzujem, chápem že si (snáď) vybila oko krížom keď sa modlila.
Nie, nechcem ju kritizovať, nemám problém ako vyučuje ale mám velikánsky problém s tým aký je ona človek. Nenormálny je asi slabý výraz ale použijem ho zo slušnosti. Nerada používam nadávky lebo to iba dokazuje ako malú mám zásobu slov. A nechcem aby si to o mne mysleli, uráža ma to. A uráža ma aj to že ma učí niekto s takou povahou a charakterom ako učiteľka so skleneným okom, čiže učiteľka hud. vých., lebo ako človek je hrozná. Ako sa chová, ako rozpráva, jej mimika tváre, chôdza... to všetko prezrádza o človeku veľa vecí, ba aj klipkanie očí či kúsanie nechtov. Táto osoba je niečo ako... ako to mám nazvať... medúza. Áno, medúza. Človek ju stretne a už si siaha po žiletku na rezanie svojich žíl. A keď sa na vás pozrie, máte pocit ako keby sa mal objaviť hurikán, mesto by zaliala potopa, zomrela by celá vaša rodina, váš dom by spadol dôsledkom zemetrasenia a zrazu by ste prišli na to že kvôli chovaniu ľudstva na našej planéte nastal koniec samotného sveta! To všetko vidíte v jej očiach, v tomto prípade oku. To sklenené iba odráža svetlo(som to ale sviňa :D).
A niekoľko drahocenných slov si predsa zaslúži aj učiteľ zemepisu, vysoký, prísny, nemilosrdný a krutý ako keď sa pavúk chystá zožrať muchu. A zase, problém mám s tým ako sa chová, nie ako vyučuje. Jeho povaha je.... hrozná. Roznáša depresie a strach, a to myslím naozaj. Študenti sa ho neskutočne boja, a boja sa aj jeho hodín. Vlezú pod deku už aj vtedy keď si čo i len predstavia ako prejde k stolu, prezrie si študentov pohľadom, vypočuje si kto chýba a sadne si. Potom niekomu prikáže aby rozdal atlasy a niekomu druhému zas povie aby zavesil mapu jedného z kontinentov na tabuľu. Veď to je hrôza, už len z obyčajného začiatku hodiny sa boja! Ako keby mali žiakov obesiť a učiteľ zemepisu by bol samotný kat. To nie je normálne...
A koho som ešte spomenula? Ach áno, riaditeľku, našu bývalú učiteľku slovenčiny. Vždy meškala viac ako päťnásť minúť(podľa pravidiel našej školy sa môže meškať iba desať minút) a bola neskutočne hysterická a agresívna žena. Bola ako variaci sa kotol, časovaná bomba. Raz musí vybuchnúť a to sa stávalo na hodinách dosť často. Sťažovala sa na všetko, na svietiacu lampu, krivé lavice, drobné zrnko prachu či kriedy na podlahe. Jeden výbuch za druhým, človek len čakal kedy príde na rad veľká atomová bomba.
No, a moja "milulilinká" trieda. Jeden retardovaný študent za mnou, druhý napravo, tretý za ním a podobne... Sú pravdaže výnimky ale ja si jednoducho nemôžem pomôcť. Máme v triede aj také dievča ktoré neznáša rómov, najradšej by som jej niekedy vylepila facku pretože nie je nič iné ako rozmazlané nechutné decko, a chová sa ako keď Barbie hľadá svojho Kena. Má šesť mobilov a ja pýtam: načo? Ja už ani neviem čo mám robiť s tým svojim jediným, často sa už s ním nudím a ona má rovno šesť! Jej mozog nevicupital, jej z hlavy rovno vyletel celý naradostený a pričapil sa na chodník ako palacinka s cibulovou plnkou(prečo práve cibuľa, neviem :D). Je nechutná, odporná a... ja si jednoducho nemôžem pomôcť. Je ako čert ktorý vyliezol z pekla lebo nedávno zamrzlo.
Toto sú komáre. Sú smädný a túžia po krvi. Sú to komáre v zime.


Autor: Proste Ja
Chránené autorským právom, nekopírovať bez môjho súhlasu!



Z môjho života - úvod, vysvetlenie a začiatok

25. ledna 2010 v 21:02 | Proste Ja |  Z môjho života



































Z môjho života: je to súhrn udalostí ktoré sa so mnou stali alebo s niekym ktorého poznám. Vyjadrujem tam svoje názory a všetko ostatné čo ma napadne vo chvíli keď píšem jednu z častí. To je poviedka Z môjho života.



A aby som nezabudla, ten obrázok je iba stiahnutý z Google(jeden z mojich večných idolov :D) a potom strčený do Paintu kam som pričapila nápis a hotovo. No áno, moja lenivosť mi veľmi nepomáha ale patrí to k mojej povahe.

Kedy môžete čítať prvé číslo Z môjho života?

Asi koncom tohto týždňa, možno že iba budúci. Záleží to na tom čo sa so mnou stane, čo zažijem, na mojom idolovi majstrovi Google a internete. Po prvom čísle by sa mali objavovať články asi tak každý týždeň.


V prvom čísle vám vlastne vysvetlím priebeh svojho života, čo a kto je v mojej škole, rodine a podobne. No, a pravdaže dúfam že budete čítať, inak by to celé bolo nanič.


Môžete sa tešiť(ak máte na to dôvôd :D).

Ja, AG a tento blog

25. ledna 2010 v 20:20 | Proste Ja
Ahoj, ahoj, ahoj, já sem hrabě Olaf...
(Lemony Snicket)

Eeee...no, napíšem čo sa patrí: Vítajte na tomto blogu, som rada že ste sem prišli a blablabla... Úprimne, nemám rada tieto Welcome, Vítaj, Vítej... Môžete ich vidieť na každom blogu, stránke, rpg stránke, stránke o online hrách, vo fast foode, v škole, na svojom tričku, tričku bezdomovca či na vašom smetnom koši... mohla by som vymenovať veľa, naozaj veľa miest kde sa tento nápis nachádza od češtiny po reči ktorou rozpráva samotný ET.
Nie, nechcem byť nepríjemná, práve naopak ale existuje niekoľko vecí či ľudí ktorým by som najradšej pripichovala špendlíky do oka a šicím strojom ich prišila k vešiaku. Napríklad taká učiteľka hudobnej výchovy. Keď sa na ňu človek čo i len pozrie má chuť podrezať si vlastné žily. Ale od nej nemôžem veľa očakávať pretože náboženstvo nemôže učiť normálny človek. Česť výnimkam. Upozorňujem že sa dá až prekvapivo ľachko dostať na moju čiernu listinu nepriateľov.
Čiže toto som bola ja. Poďme k názvu tohto blogu, Agatha Christie. Nemôžem za to že je naozaj skvelá spisovateľka a že v tomto období môjho života trpím agathachristiemániou. Tak preto Agatha Christie.
A vznik blogu? Túžba niečo vytvoriť, spopznať nových ľudí, možno získať priateľov(ba dokonca aj nepriateľov), a jednoducho vedieť že je na svete miesto kde môžem písať svoje myšlienky a názory a uzavrieť sa pred mojimi príbuznými, priateľmi či inými osobami ktoré buď utiekli z blázinca alebo nejakou tragickou nehodou im vyletel mozog z hlavy.
A napriek môjmu názory k nápisom welcome, vítaj či vítej, napíšem:

Cíť sa dobre a vítam ťa tu.